„Narodil som sa pred sedemdesiatimi rokmi, v nemocnici plnej zranených vojakov. Pôrod bol dlhý, ťažký a vyčerpávajúci. Keď všetko šťastne dopadlo, vojaci si dali prípitok na moje zdravie a vyslovili mi želanie, aby som nikdy nemusel zažiť vojnu.“ Takto začína svoj článok v novinách La Stampa taliansky profesor ekonómie Mario Deaglio.
Dnes je vojna už len hmlistou spomienkou, podobne ako aj niekdajšia chudoba a strádanie. Deaglio však upozorňuje, že „v dnešných krízových časoch sa nám zídu ešte žijúci svedkovia minulých čias, pretože sú nositeľmi takých hodnôt, v znamení ktorých sa Taliansko rozvíjalo a napredovalo“. Pripomína, že jeho generácia ešte mala spomienky na vojnu a chudobu, no zažila aj mimoriadne silný ekonomický boom v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia a nevídané zlepšenie životných podmienok. Milióny bežných Talianov vtedy zažívali kvalitu slobody v rozmere, ktorý bol predtým výsadou len niekoľko desiatok tisíc obyvateľov. Ľudia sa viac stretávali a rozprávali a podľa talianskeho profesora vtedajší osemnásť-, dvadsaťroční boli inteligentnejší než dnešní mladí ľudia.
Ľudia sa sťahovali do priemyselných miest severného Talianska, kde bol dostatok pracovných príležitostí. Rozvoj priemyslu, resp. výroby a väčšie možnosti spotreby veľmi rýchlo zvyšovali blahobyt i kvalitu života. Každý mal pocit, že sa pred ním otvárajú nové možnosti. Ľudia si tento rozvoj a nové možnosti vážili, o to viac, že v ich spomienkach ešte vždy kolovala bolestivá skúsenosť vojny a chudoby. Šesťdesiate roky neboli rajom, ale mnohým rodinám priniesli vyslobodenie z pekla chudoby. Práve preto táto generácia sledovala revolučné nálady v roku 1968 s istým odstupom a nepochopením.
Nasledovala ropná kríza, ktorá znamenala koniec jednej éry. Chýbali už spoločné ciele a zmizla aj istota zamestnania. Podľa Deaglia práve v tom čase sa rozvoj presunul z produkcie na reklamu a z výskumu na dizajn. Priemysel už nebol predmetom pýchy, ale pre silnejúce znečisťovanie prírody a životného prostredia sa stal predmetom hanby a objektom kritiky. V kultúre na miesto spolupatričnosti a vzájomnosti a skutočných kultúrnych hodnôt nastúpil kult celebrít. Taliansko začalo strácať pôdu pod nohami. Kúpna sila klesala. Najlepší absolventi začali odchádzať do zahraničia. Ujímala sa povrchnosť a politika sa zmenila na divadlo.
Uprostred situácie poznačenej týmito i mnohými podobnými skutočnosťami vypukla ešte aj kríza. Taliansko na ňu nebolo pripravené. Z nej sa podľa Maria Deaglia tak ťažko dostávame práve pre tento širší kontext.
-
(red)
