Kríza naštrbila dôveru ľudí v politiku a politikov a tiež pevnosť a funkčnosť doterajších pilierov európskeho projektu. Popri tom nemáme ujasnené, koho myslíme tým, keď hovoríme „my“ na európskej úrovni. Aby EÚ mohla dobre fungovať, toto „my“ si musíme vopred definovať, tvrdí bulharský politológ Ivan Krastev. Skrátený text.
Ukazuje sa, že Európska únia v podobe, akú sme poznali, už neexistuje. Otázkou nie je, aká bude únia v budúcnosti, ale prečo už neexistuje taká únia, akú sme si predstavovali. Všetky hlavné piliere – nemám na mysli len ekonomický – európskeho projektu, sú už nefunkčné.
Najprv spomienka na druhú svetovú vojnu. Pred rokom boli zverejnené výsledky prieskumu medzi štrnásť až šestnásťročnými žiakmi nemeckých gymnázií. Ukázalo sa, že tretina z nich nevie, kto bol Hitler, a ďalších 40 % si myslí, že ľudské práva boli v Nemecku rovnako dobre rešpektované počas všetkých vlád od roku 1933 až podnes. To vonkoncom neznamená, že v Nemecku je nostalgia za nacizmom, ale znamená to, že dnešná mladá generácia je voči týmto dejinám ľahostajná.
Druhým prvkom, ktorý geopoliticky napomohol zrod únie, bola studená vojna. No tá je už minulosťou. EÚ dnes už nemôže mať nepriateľa typu ZSSR po roku 1949, ktorý by zdôvodňoval jej existenciu. Skrátka argument studenej vojny dnes už nemôže prispieť k vyriešeniu problému legitimity EÚ.
Tretím pilierom je prosperita. EÚ je veľmi bohatá, i keď to napríklad pre krajiny ako Bulharsko neplatí. Avšak 60 % Európanov má pocit, že ich deti sa budú mať horšie než oni. Z tohto pohľadu nie je problém v tom, ako žijeme dnes, ale aký život tu bude v budúcnosti. Lenže aj viera v lepšiu budúcnosť ako pozitívna perspektíva sa už vytratila, takže ďalší silný zdroj legitimity je preč.
Ďalším zdrojom legitimity bola konvergencia – proces, keď chudobnejšie krajiny po vstupe do EÚ postupne napredujú medzi bohaté krajiny. Pred niekoľkými rokmi to ešte platilo. Ak sa však potvrdia ekonomické prognózy na najbližších desať rokov, bude napríklad Grécko v porovnaní s Nemeckom rovnako chudobné ako v čase, keď do únie vstupovalo.
Kríza elít
Každý tvrdí, že EÚ je elitný projekt. To je pravda. Dnes je však problémom to, že elity stratili schopnosť usmerňovať diskusie na národnej úrovni. To, že všetky elity chcú jednotnú Európu, už z tohto hľadiska v podstate nemá význam, pretože už ich nikto nepočúva. Vzdialili sa od ľudí.
Ak sa pozrieme na sociologické prieskumy, zistíme, že juh Európy vidí legitimitu EÚ celkom inde než sever. V krajinách ako Nemecko a Švédsko ľudia únii dôverujú preto, lebo dôverujú svojej vlastnej vláde. V krajinách ako Bulharsko, Grécko alebo Taliansko ľudia svojím politikom nedôverujú, a práve preto veria v EÚ. Uvažujú takto: Bruselských politikov síce nepoznáme, ale nemôžu byť horší než tí naši. Aby som bol úprimný, zdá sa mi, že aj tento postoj sa už začína meniť. Kríza totiž ukazuje, že aj táto dôvera bola naštrbená.
Posledným pilierom je sociálny štát. Silný sociálny štát je bezpochyby súčasťou identity EÚ. V súčasnosti však už nejde o to, či sociálny štát je dobrá alebo zlá vec, ale či dokáže prežiť nielen v kontexte globálnej konkurencie, ale aj veľkej demografickej zmeny v Európe. Problém nie je v tom, že nás Európanov je stále menej, ale že v roku 2040 budú 4 % európskej populácie tvoriť ľudia nad osemdesiat rokov. Európa starne.
Nové rozdelenia
Ďalším dôsledkom krízy je nové delenie kontinentu. Veľa sa už hovorilo o rozdieloch medzi Francúzskom a Nemeckom. Podľa mojej mienky Francúzsko už nie je partnerom Nemecka v usmerňovaní Európy. V EÚ už neexistuje niekdajšie rozdelenie medzi Východom a Západom. Objavili sa však nové rozdiely.
Prvý z nich je medzi krajinami eurozóny a ostatnými krajinami. Keď Nemci, Francúzi alebo Španieli hovoria o únii, zväčša majú na mysli eurozónu. Toto rozdelenie nie je až také relevantné, pretože strategicky dôležité krajiny ako Švédsko, Poľsko a Veľká Británia zostávajú mimo eurozóny. Ale aj keby Poľsko a Švédsko vstúpili do eurozóny, ešte sú tu krajiny ako Rumunsko, Maďarsko a Bulharsko, ktoré naďalej zostanú mimo nej, nehovoriac o tom, či Veľká Británia bude ešte členom Európskej únie. Takže ak sme pred rokom uvažovali, kto by sa ešte pripojil k EÚ, teraz je už otázkou aj to, či z nej niekto neodíde.
Ďalšie významné rozdelenie je medzi veriteľskými krajinami a dlžnými krajinami. Keď chcelo Grécko vyhlásiť referendum o záchrane krajiny, Nemecko namietalo: „Veď vy chcete robiť referendum o našich peniazoch!“ To nie je až také nelegitímne tvrdenie. Žiadna krajina sa nesmie stať rukojemníkom eurozóny. Tento problém však nastáva vtedy, keď máte spoločnú menu bez spoločnej politiky.
Definovať ono európske „my“
Ako sa teda dostať z krízy? Ak sa pozornejšie pozrieme na Európsku úniu, môžeme si všimnúť, že niektoré krajiny sú v kríze, iné nie, alebo aspoň v omnoho menšej miere. A tiež, že v niektorých prípadoch mala kríza aj pozitívny efekt. Z tohto pohľadu je hlavným problémom politiky to, že z nej vychádzajú víťazi aj porazení. O tom sa nám však politici zdráhali hovoriť. Problém nie je v tom, že sú víťazi a porazení, pretože tak to bolo v dejinách vždy. Otázka je, jak nahradiť straty porazeným a ako vysvetliť víťazom, že taká alebo onaká politika je v ich záujme.
My si naďalej myslíme, že existuje politika, z ktorej vychádzajú len víťazi. Lenže je zákonité, že sú nielen víťazi, ale aj porazení. V súčasnom stave EÚ je to ešte zložitejšie, pretože prirodzenú schému solidarity, ktorá existuje v národnom štáte, na európskej úrovni ešte nemáme. Okrem toho krajiny EÚ nemajú spoločné dejiny ani jazyk. Koho teda myslíme tým, keď hovoríme „my“? K tomu, aby EÚ mohla dobre fungovať, je nevyhnutné ono európske „my“ vopred definovať.
(Medzititulky: AM Report)
