Dnešná kríza nie je len krízou európskej meny, ale aj európskej duše, napísal v článku pre New York Times francúzsky novinár Olivier Guez. Jednotu Európy dnes treba budovať nielen politicky a ekonomicky, ale predovšetkým treba budovať jej ducha, stavať na jej rozmanitosti a vychovávať k nej občanov, aby sme znovu nadobudli pocit spoločného európskeho domu. Článok v plnom znení.
Grécko neskrachovalo a Európe sa dýcha o čosi lepšie. Ale nie nadlho.Talianski vzdorovití voliči, ktorí si zvolili okázalého miliardára i klauna, nám pripomenuli, v akej hlbokej kríze sa náš kontinent nachádza. Medzitým je Francúzsko v Mali prakticky osamotené a Británia otvorene hovorí o možnosti opustiť európsku loď. Je to kríza nielen európskej meny, ale aj európskej duše.
Ak vízia zjednotenej Európy vôbec niekedy existovala, dnes sa rozpadá pre nedostatok podpory od európskych národov. Každý má svoje dôvody pre zášť a podozrievavosť voči druhým. Zároveň však každý trpí rovnakým nedostatkom: veľmi málo ich občanov sa cítia byť v prvom rade Európanmi.
Ak sa pozrieme na koniec 20. storočia, s prekvapením zistíme, že ani lídri ani inštitúcie starého kontinentu nepochopili, že pre budovanie spoločnej Európy je nutné nájsť, respektíve kultivovať Európanov s kontinentálnym duchom, aby práve oni boli pevným spojivom tohto projektu.
Ako je to možné? Dejiny Európy za posledné polstoročie sú zvyčajne chápané ako dejiny stáleho pokroku smerom k spoločnej budúcnosti. Je však možné, že k pochopeniu dnešnej situácie sa musíme vrátiť ešte hlbšie do minulosti – nie k spojenectvu Francúzska a Nemecka v šesťdesiatych rokoch, ale k modelu Európy v desaťročí pred pohromou roku 1914.
Európa v roku 1913 bola kozmopolitnejšia i európskejšia než je dnes. Myšlienky i národnosti sa miešali a spájali do akýchsi ohnísk tvorivosti. Rok 1913 znamenal vrchol futurizmu i začiatky abstrakcie u Picassa i Braqua, premiéru Stravinského Svätenia jari i Proustov Svet Swannovcov. Vedecká spolupráca samozrejmým spôsobom siahala ponad hranice. Architektúra cisárskeho rakúska a republikánskeho Francúzska si našla mnohých napodobiteľov v malých mestách strednej a južnej Európy, ktorým sa potom hovorilo Malá Viedeň alebo Malá Paríž.
A boli tu aj celé komunity kozmopolitných krajanov, ktorí boli akýmisi „prevozníkmi“ medzi kultúrami: predovšetkým komunity mestských Židov a nemeckých menšín po celej strednej a východnej Európe. Na jednej strane boli voči nim mnohé predsudky a na mnohých miestach zažívali veľkú nevraživosť, na druhej strane sa predsa mohli identifikovať ako občania širšej európskej skupiny, a to nielen osídlením, ale aj úsilím o rešpekt a komfort.
Neskôr, v časoch totalitných režimov, bolo obrovské množstvo Židov zlikvidovaných a Nemci – rovnako ako iné skupiny – boli deportovaní späť do svojej vlasti. Popri svojich ohavnejších zločinoch sa Hitler i Stalin snažili myšlienku kozmopolitizmu, tak, ako jej rozumela stará Európa, celkom vymazať.
To, čo sa zvyčajne považuje za začiatok príbehu modernej Európy – povojnové zborenisko v roku 1945 –, v tomto svetle dostáva ešte výraznejšiu podobu. Všade vládlo úsilie obnoviť, čo bolo zničené. Toto úsilie v čase studenej vojny ešte zosilnelo, spojilo Západnú Európu a vynieslo západné Nemecko do popredia. Vďaka čoraz viac prepojenému trhu Európania prosperovali. Zjednocujúcim prvkom však nebol v prvom rade optimizmus, ale skôr strach. Západoeurópania vzájomné rozdiely preklenuli zo strachu z ďalšej vojny alebo sovietskej expanzie.
Po páde Berlínskeho múru sa západná Európa rozšírila na východ a zdalo sa, že pokojne smeruje ku „koncu dejín“. Mier, prosperita, sociálne zabezpečenie, demokracia, a všetko to s eurom ako spoločnou menou, od fínskych Helsínk po španielsku Sevillu. Pre viac než 400 miliónov obyvateľov sa z Európy stal zábavný park, múzeum, supermarket – EasyJet kontinent: efektívny, rýchly, za prijateľnú cenu prístupný všetkým.
Teraz však Európa od svojich obyvateľov žiada obeť a solidaritu. A odrazu prichádza úpadok. Všade víťazia populisti a nacionalisti. Ukazuje sa, že politika úsporných opatrení a boj s dlhmi k jednote Európy nepovedú.
Azda mali byť európski lídri viac znepokojení už pred krízou, keď pôvodné nadšenie pre úniu začalo opadávať. V roku 2005 francúzski a holandskí voliči zablokovali cestu k európskej ústave. Medzitým krajiny strednej a východnej Európy – slovami Milana Kunderu „unesený Západ“, znetvorený 45 rokov trvajúcou sovietskou okupáciou – svoje ekonomiky neeuropeizovali, ale skôr globalizovali. To isté však platí aj o nastupujúcej európskej generácii. Pozná radosti, ktoré im ponúka moderné hospodárstvo. Lenže tie už sú k dispozícii globálne, pre každého podľa jeho úrovne bohatstva a možností. A tak okrem eur vo vreckách európska mládež prítomnosť Európy vo svojom každodennom živote nepociťuje.
Názoroví, obchodní aj vládni lídri sa všeobecne zhodujú, že nášmu kontinentu by prospelo viac politickej jednoty, pretože globalizácia praje kontinentálnym blokom. Národy a obyvatelia Európy by sa však museli vzdať značnej miery suverenity, na čo nie sú pripravení. Vyzerá to tak, že ak budú vyzvaní k úsiliu o väčšie zjednotenie, odmietnu to.
Európa preto musí nájsť novú myšlienku, novú víziu, ktorá by ju v budúcnosti stmelila. Známe vznešené princípy už nebudú stačiť. Ľudské práva, pluralizmus, sloboda myslenia, demokracia s voľným trhom – toto všetko už obsahujú národné ústavy; občania nepotrebujú Európsku úniu, aby im tieto hodnoty poskytla.
Ako teda vytvoriť nové citové puto k Európe? Možnou odpoveďou na túto otázku je rozmýšľať o nej konkrétne, so všetkými jej farbami, vôňami, folklórom a poetickou silou. A rôznorodosťou. Náš cieľ sa neopiera o známe princípy, ako sú spoločný jazyk, dejiny či pokrvné putá, ale o ich presný opak: o nadnárodné a zásadne kontinentálne kultúrne porozumenie a referenčné body. Kundera hovorí o Európe, ktorú charakterizuje „maximálna rozmanitosť na minimálnom priestore“. Možnože je to rovnako silná myšlienka ako „sloboda, rovnosť, bratstvo“ či „všetci ľudia sú si rovní“.
Takýto zásadný ideál je nutnou podmienkou politickej jednoty kontinentu. Európska kultúra dokáže prehĺbiť existujúce putá iba vtedy, ak komunity krajanov, rôzne „Malé Viedne“ i tvorcovia cezhraničnej spolupráce budú o sebe uvažovať ako o Európanoch.
Dalo by sa to dosiahnuť zavedením európskej občianskej náuky do školských osnov; dôrazom na zvládnutie ďalšieho cudzieho jazyka; podporou výmenných programov (pre všetky vekové skupiny a spoločenské vrstvy); zlepšením mobility; harmonizáciou európskych zdravotných a dôchodkových systémov; voľbou európskych zástupcov, priamo zodpovedných svojim voličom; rovnoprávnejším prístupom k pracovníkom z cudziny a prisťahovalcom.
Toto všetko treba premyslieť. François Hollande, Angela Merkelová a zvlášť David Cameron: spomeňte si na kozmopolitných „prevozníkov“! Podporujte vytváranie jedného európskeho verejného a kultúrneho priestoru. Dajte európskym národom novú víziu: prekonajte rozpory a nechajte národy sniť sen o tom, že raz budú spoločne tvoriť jeden európsky národ. Ak si naozaj úprimne želáte vznik politicky jednotnej Európy, prevezmite zodpovednosť, statočne a s víziou, ktorá siaha ďalej než len po najbližšie voľby alebo po ďalšie hospodárske zakolísanie. Podporujte duševnú jednotu Európy, budovanú na jej rozmanitosti.
