Tá tichá revolúcia, zvaná Európska únia, nás neskutočne obohatila. Ak má niečo zmysel, tak pokračovať v európskej integrácii, ale prestať ju brať len ako ekonomickú, tvrdí známy český ekonóm a ekonomický publicista Tomáš Sedláček (na obr.). Mierne skrátený text.
Najväčšou a najlepšou revolúciou, ktorú som v živote zažil, je Európska únia, vyhlásil svetoznámy spisovateľ Miguel Tavares na medzinárodnom Festivale spisovateľov Praha, ktorého témou bol zrod národov a revolúcie. Pomerne potešujúcou správou práve v čase, keď mnohí majú tendenciu zavesiť európsku integráciu na klinec.
Revolúcia nemusí byť vždy krvavá ani poulične dramatická, ani závratne rýchla – môže byť mierová, pokojná a postupná – a pritom revolučne zmeniť spôsob nášho života i zmýšľania.
Hlavnou myšlienkou európskej integrácie je akási parafráza hesla šesťdesiatych rokov „make love, not war“, a to „make trade, not war“, teda: venujte sa obchodu, nie vojne. Ciele teda boli dva: obchod a mier. S tým, že obchodovanie bolo prostriedkom, teda podriadeným cieľom mieru. Tí, čo spolu obchodujú, nevedú proti sebe vojnu.
Namiesto vojen kultúra
Oba tieto ciele boli splnené. Dnes kedysi veľmi krvavý kontinent (tak voči sebe navzájom, ako aj voči tretiemu svetu) žije v mieri a namiesto násilnej výmeny teritória si dnes vymieňame kultúru, služby a statky.
Tieto dva základné ciele sa však líšia v jednej dôležitej vlastnosti: mier je stacionárnym stavom, pokiaľ je mier, nie je možné ho mať viac, no obchod sa nám stal dynamickým cieľom, teda obchodu chceme čoraz viac. Chceme, túžime po tom, aby rástol.
Do istej miery sa teda možno na celú tému dívať tak, že sme zamenili teritoriálnu expanziu národov za ekonomickú expanziu. Dnes nikoho veľmi neláka predstava, že by jeden národ expandoval, a už vôbec nie na úkor iného národa. Nedáva nám to vôbec zmysel. Vďakabohu.
Za túto zámenu by sme mali byť vďační. Je však azda na čase uvažovať aj v termínoch inej expanzie než len ekonomickej. S ekonomikou sme totiž spokojní len a výlučne, pokiaľ rastie. To je trochu zvláštne, nejde o to, či je ekonomika bohatá alebo nie, spravodlivá alebo nie, harmonická alebo zdravá, hlavne a predovšetkým nám ide o to, či rastie.
Fetiš HDP
Pritom rast je isto niečo prirodzené, ale otázka je, či po toľkých rokoch rastu nie je na čase presedlať na niečo iné než je rast sfetišizovaného HDP. Rásť sa predsa dá v toľkých iných a rôznych oblastiach, a pokiaľ budeme rásť len v jednej, skôr či neskôr to prestane byť zdravé.
Tá tichá revolúcia, ktorá sa volá Európska únia, nás neskutočne obohatila. Žijeme vo svete, ktorý v mnohom prekonáva aj tie najidylickejšie sny, ktoré sme si ako Európania dovolili snívať iba pred jednou generáciou. Pokiaľ má niečo zmysel, potom pokračovať v európskej integrácii, ale prestať ju brať len ako ekonomickú, pretože aj ekonomika má svoje medze a rásť môžeme v niečom inom. Je to naivné? Pred dvomi generáciami bolo naivné myslieť si, že Európu opustí posadnutosť geografickou expanziou. Tak prečo by nás nemohla prejsť aj predstava nekonečnej ekonomickej expanzie?
