Britský profesor európskeho myslenia, emeritný profesor na London School of Economics John Gray (autor známej knihy Dve tváre liberalizmu) v magazíne Times Literary Supplement pripomína, že v liberálnom prostredí sa dnes objavujú zvláštne názory, podľa ktorých komunistický teror bol len vedľajším produktom (komunistického) systému.
Odpoveďou na tieto názory môže byť kniha Zlo v dejinách. Komunizmus, fašizmus a lekcie 20. storočia, ktorá vyšla minulý rok. Jej autorom je rumunský sociológ a politológ Vladimir Tismăneanu, niekdajší emigrant a spolupracovník Rádia Slobodná Európa a Deutsche Welle, dnes riaditeľ Centra pre štúdiá postkomunistických spoločností na Marylandskej univerzite. Venuje sa najmä komparatívnej analýze politických systémov. Je autorom viacerých štúdií o stalinizme, nacizme a totalitarizmoch vôbec. Bol predsedom komisie, ktorú ustanovil rumunský prezident Basescu a ktorá skúmala fakty o rumunskej komunistickej diktatúre.
Tismăneanu vo svojej knihe porovnáva komunistické a fašistické (a nacistické) režimy. Oproti mnohým svojim predošlým publikáciám však hodnotenia režimov teraz nestavia na počtoch obetí, ale skôr mu ide o porovnávanie režimov z hľadiska ideológií a kľúčových myšlienok.
To, čo sa udialo v Rusku v roku 1918 malo byť prototypom i predzvesťou hrôz, ktoré mali prísť v ďalších desaťročiach. V boľševickom slovníku sa termín „bivsie ljudi“ stal samozrejmým. Označovali nimi niekdajších členov cárskej armády a polície, duchovenstvo, triedu cudzincov, ktorí aj bez práce majú príjem, a všetkých, ktorí boli ekonomicky závislí od tu uvedených skupín. Títo všetci boli vylúčení z prídelového systému, mohol im byť zabavený majetok, nesmeli sa uchádzať o verejné funkcie, boli vylúčení zo spoločnosti. A nielen oni, ale aj celé ich rodiny. Všetci boli označení za živly, od ktorých treba spoločnosť očistiť. Toto všetko predznamenalo hrôzy nadchádzajúcej diktatúry.
Aj po ďalších porovnávaniach Tismăneanu prichádza k záveru, že oba totalitné režimy sú si podobné. Svojich odporcov zbavovali ľudskej dôstojnosti, odňali im základné práva, vytláčali ich na okraj spoločnosti a odstraňovali ich. K základom oboch totalitných projektov patrilo presvedčenie, že niektoré sociálne skupiny sú tomuto projektu nezmeniteľne cudzie a spoločnosť od nich treba zbaviť. Masové prenasledovania a likvidácie boli považované za legitímne nástroje sociálneho inžinierstva.
Fašistické i komunistické režimy budovali silnú centralizáciu a všetky sféry, od verejnej cez hospodársku až po súkromnú podriaďovali štátnej kontrole. Pre fašizmus i komunizmus je charakteristická silná vodcovská centralizácia, resp. kult vodcovskej sily.
Každý totalitný režim však aj má svoje vlastné atribúty. Rozdiel medzi fašistickými a komunistickými režimami je azda v tom, že fašizmus (a nacizmus) prenasledoval ľudí na rasovom základe, komunisti skôr na triednom a ideologickom základe, čo mnohým aspoň teoreticky umožňovalo vyhnúť sa prenasledovaniu.
Tismăneanu vidí silnú paralelu medzi Ceasescovým režimom a medzivojnovým nacizmom. Tvrdí, že hoci v Rumunsku ako socialistickom štáte bola samozrejme ľavicová diktatúra, zvlášť po roku 1960 režim začal preberať „témy, motívy i obsesie medzivojnovej krajnej pravice“. Ceausescu potom po nástupe k moci roku 1965 začal spájať leninizmus s prvkami fašizmu. „Bol to len zdanlivý paradox,“ upozorňuje rumunský politológ. Rumunský komunizmus nadobudol viaceré z určujúcich charakteristík fašizmu, vrátane etnocentrického nacionalizmu.
Prítomnosť zla v dejinách 20. storočia je umocnená tým, že medzi fašistickými a komunistickými režimami od začiatku existovali viaceré paralely a podobnosti. Tismăneanu sa priznáva, že je dosť zmätený a nerozumie „poblázneniu významných intelektuálov komunistickou utópiou“. Nechápe, ako môžu ešte aj dnes niektorí intelektuáli tvrdiť, že komunizmus bol v podstate humanistickým projektom, ktorý sa len takpovediac vykoľajil v dôsledku niektorých okolností, ako hospodárske zaostávanie a podobne.
Podľa Johna Graya práve táto kniha je odpoveďou na blahosklonnosť niektorých dnešných liberálov voči komunistickej diktatúre a na ich tvrdenia o terore ako vedľajšom produkte komunizmu. Zároveň dodáva: „Otázka je, prečo si mnohí liberáli nevšímajú všetky tieto fakty.“ Na jednej strane jednoznačne odmietajú fašizmus, pretože aj podľa nich bol radikálnym popretím osvieteného racionalizmu a idei rovnosti. Na druhej strane však akceptujú komunizmus pre jeho – ako vravia – ideu rovnosti a osvieteného racionalizmu (a nechcú vidieť jeho spoločné črty s fašizmom). Gray im však odkazuje, že takéto porovnanie, resp. rozlíšenie v základoch pokrivkáva.
- (mb)
