Milujem peniaze!

Miroslav Tížk , 11. Máj 2013 , SPOLOČNOSŤ

Každé ráno sa začína vysielanie Rádia Slovensko telefonátom redaktora nejakej celebrite vystupujúcej v piatkovej zábavnej fraške o srdcervúcom vzťahu k Slovensku. Každé ráno môžu poslucháči na celom Slovensku začať úvahou nad autentickou a nie najlacnejšou láskou k vlasti od hercov, spevákov a moderátorov, ktorí boli donedávna najväčšími kritikmi nacionalizujúcich ambícií verejnoprávnych médií. No len donedávna.

Sulíkovcami iniciované zlúčenie verejnoprávneho rozhlasu a verejnoprávnej televízie spôsobilo, že rozhlas, ktorý si napriek rôznym politickým garnitúram dlhodobo uchovával svoj verejnoprávny charakter a aj udržateľné hospodárenie, dnes slúži už len ako prívesok a zdroj ďalších peňazí pre televíziu.

Vysielací čas verejnoprávneho rozhlasu je už formálne podriadený a zahltený upútavkami na vysielanie televízie. Po nástupe rytiera Markízy, profíkmi zo SMERu vydávanom za profesionála v riadení televízií, začal tento profesionálne plniť zadania akcionárov, v tomto prípade politickej reprezentácie štátu, ktorá chce šíriť harmóniu, pokoj, istoty a predovšetkým lásku k teritóriu, ktoré úspešne dobyli. Najlepšie zabalené vo vlasteneckom háve, aby zostali spokojní aj ministri Čaplovič a Maďarič. Poslucháči slovenského rozhlasu, najmä Rádia Slovensko, tak môžu každé ráno počúvať okrem bezduchého opakovania dvoch troch do bezobsažnosti skrátených správ a každú druhú minútu idúcej reklamy aj pravidelné upútavky na piatkovú televíznu súťaž, ktorá je doplnená rozhovorom s celebritkami, vzdychajúcimi nad svojím hlbokým, nefalšovaným a úprimným vzťahom k Slovensku.

Každé ráno sa môžu poslucháči tešiť z infantilného a prihlúpleho smiechu profesionálov zo šoubiznisu, ktorí hrajú úprimnosť. Pôvodne verejnoprávne televízia zjavne slúži už len ako reklamné médium pre niekoľko firiem, politickej verchuške a zjavne dominujúcej televízii, ktorá slúži k šíreniu národnoštátnej propagandy toho najprimitívnejšieho razenia, keď sa vzťah ku krajine redukuje na opakovanie frázy „milujem Slovensko“. Pri počúvaní neprofesionality redaktorov, bezduchosti reklám a upútavok na časopisy a televíziu môže poslucháčovi napadnúť otázka, aký je vlastne zmysel verejnoprávnosti?

Škodoradostnému poslucháčovi zasa neujde, že lepšie opatrenie na kontrolu médií absolutizujúcou mocou, ako dokázali presadiť pseudoliberálni Sulíkovci sa nemohli podariť nikomu inému. Ak niekto pomohol dostať sa SMERu k moci a z dlhodobého hľadiska k rastúcej moci nad celým verejným priestorom, boli to najmä jeho najúhlavnejší nepriatelia z SaS. Ich nedemokratické ambície sa pretavili do nedemokratických možností súčasného hegemóna politickej scény na Slovensku.

Milujem ráno, na obed a aj večer, no najmä za peniaze

Okrem do očí bijúceho ovládnutia verejnoprávnych médií národnoštátnou a klerikalizujúcou propagandou v posledných dvoch-troch rokoch práve každodenné vymývanie mozgov sloganmi o láske k Slovensku ukazuje na ďalšiu stránku verejnoprávnych médií. Tie nám v podstate vytvárajú novú normu dobrého občana. Toho slušného, obyčajného, ktorý si musí vydrieť svoju almužnu každodennou prácou, doplnenou oslavnými vzdychmi nad svojím vrúcnym vzťahom k vlasti. Tie každodenné ranné bezduché a silené vyznania celebrít totiž sú súčasťou ich honorovaného piatkového vystúpenia na obrazovkách. Za peniaze vlasť milujúci herci sú karikatúrou síl, ktoré ich takto ľahko a úspešne skorumpovali. Až súčasnej vládnej garnitúre a jej profesionálnemu riaditeľovi RTVS sa podarilo dôkladne a vďaka finančným stimulom pre vlastenecké relácie aj efektívne zapojiť ľudí „pretvárky a zdania“ do budovania krásneho, najlepšieho a najmilovanejšieho Slovenska. Až súčasné vedenie verejnoprávneho Cerberusa pochopilo, aké účinné na ovládnutie ľudí je, aby podmienkou pre vyplatenie mzdy bolo verejné vyznanie lásky k vlasti. Politická verchuška iný druh investícií nepotrebuje, chce len počuť chválu na dielo svojej politiky. Zjavne tento postup funguje.

Aj preto môžeme onedlho s veľkou pravdepodobnosťou očakávať podobné verejné vyznania vlastenectva od každého uchádzača do zamestnania, od každého pracovníka pred prebraním mzdy, od každého dôchodcu pred priznaním dôchodku. Keď sa prijme tento zjavne úspešný model celospoločensky, je isté, že sa znížia aj náklady na šírenie tohto virtuálneho a profesionálne organizovaného vyznávania vlastenectva. Ak totiž bude podmienkou pre každého občana k tomu, aby mohol dostať mzdu, dôchodok alebo sociálnu dávku práve takéto verejné predvádzanie svojej lásky k vlasti, ušetrí sa na platoch hercom a iným tvorcom ilúzií. Základnú štátotvornú ilúziu si dokážeme lacnejšie vytvoriť sami. A pravdepodobne aj presvedčivejšie, pretože väčšine obyvateľov ide naozaj o holú existenciu a nie o novú sukňu z Desigualu.