To, čo sa minulé režimy pokúšali dosiahnuť násilím, zariadili moderné technológie a mestský život celkom nenásilne a prijímame to s nadšením, konštatuje v magazíne Česká pozice politológ Přemysl Houda. Skrátený text.
Enkidu v Epose o Gilgamešovi bol pôvodne divoch zrastený s prírodou. Žil s gazelami a ďalšou stepnou zverou. Mesto, do ktorého ho vtiahla žena, ktorá ho zviedla, nie je v epose zobrazené ako mesto hriechu a všelijakých nerestí (porovnajme to napríklad so starozákonným zobrazením Sodomy a Gomory), ale ako civilizovaný priestor, ktorý skvalitňuje ľudský život.
Uvažovanie dnešného euroatlantického človeka, zdá sa, je v mnohom podobné mestu Uruk. Mestá sú miestami vytrhnutými človekom z prírody. Poskytujú kultúru, vzdelanie, zábavu, komunikáciu, relaxáciu, moc, kariéru, požitky, bezpečnosť – civilizujú človeka. Ponúkajú tisíce zážitkových programov, z ktorých sa dennodenne môžeme vyberať podľa chuti.
Mestá sú odlišné, majú svoju vlastnú atmosféru, vlastné pamätihodnosti, svojbytnú kultúru, no Saládín Čamča v Rushdieho Satanských veršoch hovorí: Preleťte povedzme tisíce míľ z Bombaja do Londýna a napriek všakovakej rôznosti kultúr nebudete tak šokovaný ako vidiečan, ktorý sa presťahuje síce len o pár míľ, ale zato sa jeho cesta začína v zabudnutej dedinke a končí vo veľkomeste.
Mestá človeka vytrhávajú zo samoty. Žijeme v dokonalo fungujúcom mikrosvete, mravenisku. Už len kým sa dostaneme do práce, stretneme stovky ľudí. Sú všade, kam sa pozrieme. Keď prídeme domov, moderné sociálne siete nás vtiahnu späť do spoločenstva, z ktorého sme odišli do svojho domova. Odporúčame „priateľom“ na svojom profile zaujímavé novinky, zaujímavé knihy a koncerty, zvolávame spoločné akcie, zverejňujeme fotografie svojich detí, svojho partnera, zrekonštruovaného bytu, oznamujeme rozchod s partnerom, úmrtie dieťaťa – prosto zdieľame so svojimi „priateľmi“ všetko.
Ak je človek spoločenský tvor, je dnešný mestský človek vrcholom doterajšej civilizácie. To, čo sa totalitné režimy v minulosti pokúšali dosiahnuť všelijakým násilím, teda zničením súkromia, zariadili moderné technológie a mestský život celkom nenásilne – na verejnosti sme medzi ľuďmi, v súkromí sme medzi ľuďmi. Stále sme nútení manifestovať radosť zo života (na otázku, ako sa máte, odpovedáme, že „dobre“), bez toho, aby sme niekde nachádzali azyl, kde by sme sa mohli uzobrať. Niet kam sa skryť – kto nie je vygooglovateľný, ako by neexistoval.
Zachovať si odstup, znamená byť vylúčený
A tak sa Orwellova vízia z románu 1984 môže naplniť, i keď za celkom iných podmienok, než si George Orwell azda myslel. Totalita v tom podstatnom zmysle tu prítomná je – a to totalita celkom dobrovoľne prijímaná, dokonca prijímaná s nadšením. Je to totalita, ktorá si nárokuje z človeka urobiť celkom verejného tvora, manifestujúceho príklon k životu (pokiaľ nechce stáť bokom a byť „iný“).
Spomeňme si napríklad na scénu z románu Milana Kunderu Kniha smiechu a zabudnutia, v ktorej v roku 1948 hlavný hrdina prechádza ulicami plnými šťastných, jasajúcich a spievajúcich ľudí utvárajúcich kruh, ktorí verejne „zdieľajú“ svoj pocit šťastia. Nestáť v kruhu, zachovať si odstup a súkromie, znamená byť vylúčený, stáť mimo, byť podozrivý.
Avšak to, čo dnes vzniká, je paradoxne totalita samoty: máme už totiž toľko priateľov, že je to rovnaké, ako by sme sa priatelili s celým svetom a súčasne s nikým. Žijeme v bytoch veľkých domov natlačených na seba, ale navzájom vieme o sebe málo.
Nie je preto neobvyklé vidieť človeka na prvý pohľad šťastného, veselého, nevynechávajúceho jedinú príležitosť byť medzi ľuďmi, no ktorý potrebuje k životu antidepresíva. Cíti sa totiž bez priateľov. Hoci má okolo seba – poväčšine virtuálne – tisíc priateľov a známych. Taký človek, zdá sa, je typom budúcnosti.
James Joyce v Odysseovi zobrazuje v jednej z kapitol Dublin zo začiatku dvadsiateho storočia ako bez zmyslu sa preplietajúcu masu ľudí, ktorí medzi sebou vedú bezobsažné rozhovory a kamsi sa ponáhľajú, bez toho, aby mali čokoľvek zmysluplné na práci. Ľudia sú na uliciach, uprostred spoločnosti, medzi priateľmi, komunikujú. Napriek tomu však nie sú schopní nič podstatné medzi sebou zdieľať. Typicky joyceovská paralýza modernej doby. Skutočná blízkosť medzi nimi nie je, sú si odcudzení, napriek tomu, že sa stretávajú každý deň a zdanlivo sa dobre poznajú.
Moderný mestský život sa joyceovskému opisu, zdá sa, podobá. Stretávame sa a zdieľame ozveny našich zážitkov – pokiaľ možno všetky. Medzitým sme však čoraz viac sami.
