Rektor Akadémie médií Eduard Chmelár sa 1. júla tohto roku zúčastnil na medzinárodnej konferencii Budúcnosť bezpečnosti v Srbsku na Belehradskej univerzite a vystúpil tam so zásadnou prednáškou, ktorá vyvolala živý ohlas. Prinášame ju v plnom znení:
Dovoľte mi začať historickou spomienkou. Pred 75 rokmi, koncom septembra 1938, sa tu, pred naším veľvyslanectvom v Belehrade, zhromažďovali tisíce ľudí. Hlásili sa ako dobrovoľníci pripravení bojovať za Československo zradené v Mníchove svojimi spojencami. V čase, keď našu republiku v najťažších časoch opúšťali jeden po druhom najbližší západní partneri, boli Srbi dokázateľne jediným národom ochotným brániť so zbraňou v ruke slobodu Čechov a Slovákov. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 to bol opäť Belehrad, nie Západ, ktorý nám poskytoval najväčšiu pomoc. Ako historik si nespomínam na jediný prípad, kedy by sa k nám Srbi obrátili v rozhodujúcich chvíľach chrbtom. Od začiatku našich neľahkých národných dejín nám nezištne pomáhali. Aj dnes ráno, cestou z hotela, som prechádzal cez Námestie republiky a pristavil som sa pri jazdeckej soche veľkého srbského kniežaťa Mihaila Obrenovića. Nemohol som si nespomenúť na udalosť spred 165 rokov, keď v lete 1848, počas svojej emigrácie na Slovensku v Ivanke pri Dunaji, poskytol váš veľký vladár rodiacemu sa slovenskému povstaniu nevyhnutné zbrane a peniaze. Aj to bol dôvod, prečo vodca slovenského národného hnutia Ľudovít Štúr označil srbský národ za „najsrdečnejší a najbratskejší“ vo vzťahu k potrebám Slovákov.
Prečo o tom hovorím? Z dvoch dôvodov. V roku 1999 som bol šéfredaktorom týždenníka Slovo. Bolo to jediné slovenské periodikum, ktoré dôsledne vystupovalo proti vojenskému riešeniu kosovského konfliktu. Bol to aj jediný časopis v strednej Európe, ktorý uverejnil potupnú tzv. dohodu z Rambouillet v plnom znení (takzvanú preto, lebo jej podmienky neboli dohodou, ale diktátom, fakticky zámienkou na začatie vojny). So svojím kamarátom Ivanom Štefunkom sme okamžite zorganizovali petíciu proti bombardovaniu bývalej Juhoslávie a zaniesli ju na veľvyslanectvo USA. Nerobili sme to preto, lebo sme Slovania – prepáčte, ale to v otázkach spravodlivosti a ľudskosti nemôže hrať rozhodujúcu úlohu. A už vôbec sme to nerobili preto, že by sme boli obdivovatelia Slobodana Miloševiča - práve naopak: náš týždenník ho považoval za rovnakého autokrata ako bol bývalý slovenský premiér Vladimír Mečiar. Boli sme proti bombardovaniu bývalej Juhoslávie preto, lebo bolo v rozpore s Chartou OSN, lebo bolo rovnako ako vojna v Iraku škandalóznym porušením medzinárodného práva, a preto, lebo jeho oficiálny cieľ – zachovanie multietnického Kosova v rámci Juhoslávie - bol od začiatku falošný. Už vtedy to bola vojna o Kosovo. Budem k vám absolútne úprimný: to, čo ste urobili Albáncom, je neodpustiteľné a hanebné. Ale to, čo vám urobili členské štáty NATO, bolo nespravodlivé. Povedané slovami slovinského filozofa Slavoja Žižeka – nechápem, prečo Západ uprednostnil spomedzi dvoch nacionalizmov ten albánsky. Bol to teda predovšetkým zmysel pre zodpovednosť a elementárnu spravodlivosť v medzinárodných vzťahoch, či jednoducho obyčajné humanistické zmýšľanie, ktoré nám nedovoľovalo akceptovať to, čo sa dialo vo vašej krajine. A keď Kosovo vyhlásilo nezávislosť a väčšina západných krajín ju uznala, veľa ľudí na Slovensku, ale aj v Česku si spomenulo práve na Mníchov 1938. A spomenúc si na všetko, čo pre nás Srbi za uplynulé dve storočia urobili, myslím, že budem hovoriť za mnohých občanov Slovenskej republiky, keď cítim povinnosť práve na tejto pôde a v tejto chvíli povedať: prepáčte, že sme vám neboli lepšími priateľmi.
Je tu však aj oveľa dôležitejší dôvod, prečo spomínam Mníchovskú dohodu. V roku 1938 malo Československo silné spojenecké zmluvy s Veľkou Britániou a Francúzskom – oveľa silnejšie ako má dnes Slovensko zmluvu s NATO. Napriek tomu nás veľmoci v rozhodujúcej chvíli opustili. Som presvedčený, že to isté by dnes urobila Severoatlantická aliancia. Nikto by neriskoval globálny konflikt alebo konflikt s veľmocou len preto, aby ochránil Slovensko alebo Srbsko. Okrem toho by som rád upozornil, že NATO svojim európskym členom nijaké reálne bezpečnostné záruky neposkytuje. Politici i médiá sa často odvolávajú na článok 5 Washingtonskej zmluvy. Ten však neobsahuje nijaký záväzok automatického vypovedania vojny v prípade napadnutia spojenca (tak, ako si to pôvodne želali európske štáty), ale na striktnú žiadosť Spojených štátov iba konštatovanie, že každá strana použije „takú akciu, akú bude považovať za nevyhnutnú“. Každý odborník na medzinárodné právo vám potvrdí, že právna záväznosť, a teda aj vojenská účinnosť takéhoto článku je nulová. Opatrenia považované za nevyhnutné totiž môžu byť aj prikrývky alebo obväzy. Prípadne slovné vyhrážky politikov. Napriek zjavnej irónii, s akou tieto príklady uvádzam, musím pripomenúť, že rovnaký právny výklad článku 5 uvádzajú dodnes aj najvyšší predstavitelia Spojených štátov. Bývalá americká ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová obhajovala 7. októbra 1997 pred zahraničným výborom Senátu prijatie nových členov NATO týmito slovami: „Rozšírenie nás nezaväzuje reagovať na každý násilný incident tým, že by sme išli do vojny.“ Rovnakej odpovedi sa dostalo dvadsiatim senátorom, ktorí sa obrátili listom priamo na prezidenta USA so žiadosťou o podrobné stanovisko k článku 5 Washingtonskej zmluvy. Bill Clinton odpovedal, že „útok na jedného z členov neznamená, že sa musíme zúčastniť na spore“. A do tretice, aby bolo všetko jasné, Kongres USA si dal urobiť podrobný rozbor inkriminovanej časti Washingtonskej zmluvy. Profesor Paul E. Gallis jeho závery zhrnul do konštatovania: „Článok 5 nezaručuje použitie sily na pomoc nijakému spojencovi, ktorý bol napadnutý. NATO považujeme za organizáciu kolektívnej obrany, nie kolektívnej bezpečnosti. To je podstata organizácie. Článok 5 vyhlasuje, že členovia NATO musia zvážiť možnosť ísť na pomoc. Pomoc však nie je zabezpečená zmluvou. Pomoc spojencom nie je bezpodmienečná.“ Z doterajšej analýzy vyplýva, že spoliehať sa na ochranný dáždnik NATO by sa v prípade reálneho nebezpečenstva mohlo stať pre našu krajinu rovnakým rozčarovaním, aké zažilo Československo po mníchovskej zrade roku 1938. Článok 5 Washingtonskej zmluvy ako bezpečnostná záruka je bezcenný. Príklad s reakciou európskych spojencov po teroristických útokoch na New York a Washington je irelevantný a ako taký nebol dôkazom solidarity spojencov, ale výrazom lojality ku globálnemu hegemónovi. Inak by sa musel v rovnako absurdnej situácii aplikovať aj v prípade bombových atentátov v Madride a Londýne.
Význam NATO viditeľne upadá najmä od summitu v Prahe roku 2002, na ktorom v rozpore s deklarovanými cieľmi ani Američania, ani ich spojenci nedokázali načrtnúť jasnú predstavu o budúcnosti aliancie. V skutočnosti sa postupný rozklad tejto organizácie začal vo chvíli, keď začala podnikať akcie nad rámec medzinárodného práva. Zásadné rozpory medzi Európou a Amerikou odhalila udalosť, ktorá paradoxne mala viesť pôvodne k ich zblíženiu: vyhlásenie vojny proti terorizmu. Americká odpoveď bola svojimi prostriedkami brutálna, svojimi metódami neúčinná a svojimi cieľmi nejasná. Následný vznik tzv. koalície ochotných iba prehĺbil pochybnosti o spoločných cieľoch USA a Európskej únie. Washington totiž uprednostnil pred korektnou dohodou so spojencami s formálne príbuznými hodnotami veľmi divokú zostavu lojálnych prívržencov, medzi ktorými boli aj štáty porušujúce ľudské práva väčšmi ako povedzme kubánsky režim. Dívať sa, ako presadzujú demokraciu na Blízkom východe libérijský diktátor Taylor či vodca Uzbekistanu, ktorý dal lídrov opozície uvariť zaživa, bolo naozaj tragikomické. Vo chvíli, keď sa Spojené štáty rozhodli stať globálnym hegemónom, začali považovať NATO iba za servisnú organizáciu svojho impéria – na iných cieľoch nemajú záujem. Spojenci sa dnes nezhodnú ani na základných predstavách – kým pre Európsku úniu je prvoradou úlohou NATO priviazať Spojené štáty k Európe, pre Washington má Severoatlantická aliancia zmysel iba vtedy, keď bude pripravená zasahovať práve mimo Európy, teda nad rámec Charty OSN i vlastnej zakladajúcej zmluvy. Významu NATO nepridáva ani skutočnosť, že táto organizácia od svojho rozšírenia nezvládla ani jednu krízu. Zásah Severoatlantickej aliancie v Juhoslávii bol síce vojensky úspešný (aj keď neprimeraný – samotné letecké údery výrazne zintenzívnili etnické násilie), politicky sa však skončil ako fiasko. Znížil stabilitu balkánskych krajín, vyznel ako jednostranný kolektívny trest, nevyriešil ani problém utečencov a čo je najdôležitejšie: nesplnil deklarovaný cieľ – zachovanie multietnického Kosova. Namiesto toho jednotky NATO zlyhali pri následnom zabezpečení poriadku v provincii, keďže nedokázali zabrániť, ba podľa miestnych kritikov sa dokonca nečinne prizerali následnému vraždeniu a vyháňaniu Srbov. V Afganistane je to ešte horšie a povedzme si otvorene. túto vojnu NATO prehralo. Panika v bruselskej centrále je pochopiteľná: v tejto krajine sa totiž nebojuje o slobodu, ale o tvár a dobré meno celej organizácie, ktorá už konflikt prakticky nemôže vyhrať – môže sa pokúsiť iba vydržať, kým sa bojujúce strany dohodnú a ona bude môcť vycúvať bez dramatickejšej psychologickej ujmy.
Severoatlantická aliancia si v čase studenej vojny plnila svoje úlohy ako organizácia, ktorá mala preventívny a zadržiavací charakter. Dnes je to však historický relikt, politický protektorát Spojených štátov, ktorý bráni Európe stať sa mocnou, a teda aj bezpečnou. Tento problém sa nedá ani zďaleka vyriešiť zvýšením výdavkov na obranu, ktoré sa môže stať dokonca kontraproduktívnym a viesť skôr k rastu militarizmu ako reálnej bezpečnosti. Nesmieme zabúdať, že Európska únia sa zrodila ako mierový projekt a ním by mala aj zostať. Problém je najmä v absolútne odlišnom chápaní metód a cieľov bezpečnostnej politiky. Kým súčasné Spojené štáty chápu bezpečnosť ako dobýjanie strategicky výhodných oblastí a vojenské rozširovanie režimov lojálnych k ich impériu, Európska únia chápe bezpečnostné riziká oveľa komplexnejšie a predvídavejšie. Stavia na dominantnej úlohe diplomacie a interkultúrnej tolerancie, nadradenosti medzinárodného práva a vytváraní podmienok na sociálnu spravodlivosť a environmentálnu udržateľnosť ako kľúčových pilieroch medzinárodnej stability. Z toho istého dôvodu odmietla doktrínu tzv. preventívnych vojen. Nemôžem nespomenúť ani najnovšiu aféru cielenej špionáže americkej Národnej agentúry pre bezpečnosť (NSA) v úradoch EÚ. Je to len potvrdenie vyššie uvedeného názoru, že Spojené štáty v skutočnosti nemajú záujem na silnej Európskej únii. V každom prípade, toto si spojenci nerobia.
Mali by sme si preto pripomenúť, že práve kríza v Kosove a rozporuplná úloha NATO v nej sa stali výrazným impulzom na to, aby sa začala budovať spoločná európska bezpečnostná politika, ako k tomu viedli závery kolínskeho summitu EÚ z 3. júna 1999. Definícia filozofie európskej obrany stála od začiatku na zdravších koreňoch. Zmluva o Západoeurópskej únii (zhodou okolností rovnako v článku 5) hovorí na rozdiel od základného dokumentu NATO o poznanie jasnejším jazykom: „Ak akákoľvek vysoká zmluvná strana bude predmetom vojenského útoku v Európe… ostatné vysoké zmluvné strany poskytnú napadnutej strane všetku vojenskú a inú pomoc a podporu, ktorú majú k dispozícii.“ Žiaľ, Západoeurópska únia sa hneď roku 1954 zriekla vlastnej obrannej štruktúry s výslovným odkazom na NATO. V tom čase to však bolo pochopiteľné.
V neposlednom rade treba upozorniť na skutočnosť, že Európska únia má neporovnateľne lepšie vzťahy s inými časťami sveta ako Spojené štáty a s nimi stotožňovaná Severoatlantická aliancia. NATO tu nikto nevníma ako alianciu rovnocenných partnerov, ale ako nástroj politiky USA. Stratu prestíže Severoatlantickej aliancie spôsobil v posledných rokoch aj prudký geopolitický úpadok Spojených štátov. Aj USA sú však pre niektoré krajiny príťažlivejšie ako samotná bezpečnostná organizácia. Poľský viceminister zahraničných vecí Witold Waszczykowski dal pred niekoľkými rokmi jasne najavo, že NATO nepovažuje za funkčnú organizáciu. Pre denník Rzeczpospolita 9. marca 2007 doslova povedal: „Severoatlantická aliancia nie je pre Varšavu dostatočnou zárukou bezpečnosti, a preto sa budeme usilovať o dvojstrannú spojeneckú zmluvu s USA. NATO, do ktorého sme vstúpili roku 1999, nie je spojeneckým zväzkom našich snov. Aliancia stratila svoju bývalú silu, a preto treba hľadať dostatočné bezpečnostné garancie.“ Waszczykowski sa dokonca otvorene vyjadril, že neverí, že NATO by Poľsku v prípade ohrozenia pomohlo. Je nesmierne dôležité, aby toto rozčarovanie zo Severoatlantickej aliancie neviedlo k solitérnym pokusom nováčikov o ďalšiu zradu Európy, ale aby sa stalo motorom spoločnej európskej emancipácie. Táto mocenská emancipácia neznamená, že chceme ísť proti Spojeným štátom, že sa s nimi nechceme podieľať na riešení hrozieb medzinárodného terorizmu, globálneho otepľovania, chudoby, energetickej krízy či regionálnych konfliktov vo svete. Chceme to však robiť spôsobom, ktorý neohrozí naše vlastné bezpečnostné záujmy, ktorý predíde rizikám spojeným so závislosťou na hegemónii USA, ktorý dokáže vytvoriť súdržnejšiu politickú štruktúru ako vyjadrenie našich životných potrieb. Európa sa musí bez akejkoľvek nostalgie pripraviť na možnosť, že jej záujmy nebudú hrať v strategických plánoch Spojených štátov podstatnú úlohu. Pasívne sa spoliehať na ochranný dáždnik NATO je skrátka naivné a nezodpovedné. Nijaký politický útvar nemôže byť silný, ak sa v bezpečnostnej oblasti spolieha na ochranu kohosi iného. Mnohorozmerná a multilaterálna bezpečnostná filozofia Európskej únie predstavuje ten najzdravší základ na riešenie problémov globálnej budúcnosti. Európska únia dnes chápe oveľa lepšie ako Spojené štáty, že bezpečnosť v 21. storočí bude buď globálna alebo žiadna. A na týchto komparatívnych výhodách treba stavať aj budúcnosť našej bezpečnosti.
Môj najvážnejší argument nielen proti členstvu v NATO, ale proti samotnej existencii NATO je militaristický charakter tejto organizácie. SIPRI (Štokholmský medzinárodný inštitút pre výskum mieru) rok čo rok varuje, že súčasný tlak na zvyšovanie vojenských výdavkov je kontraproduktívny, že svetovú bezpečnosť skôr znižuje, že v dôsledku neopodstatneného zbrojenia chýbajú peniaze na riešenie globálnej krízy. Je paradoxné, že počet vojenských konfliktov vo svete za uplynulé desaťročie klesal, ale objem vojenských výdavkov (z globálneho hľadiska) prudko rástol. Na druhej strane by som rád poukázal na zavádzajúce tvrdenia o lacnejšej forme kolektívnej obrany, ktorými sa kedysi zdôvodňovalo naše členstvo v NATO. Práve štatistiky SIPRI ukazujú (priznávam, aj pre mňa prekvapujúcu) skutočnosť, že neutrálne štáty dlhodobo investujú do zbrojenia výrazne menej ako členské štáty Severoatlantickej aliancie.
Má to aj iné dôsledky. Veľa analytikov upozorňuje na to, že slovenská armáda potrebuje modernizáciu, na ktorú nie sú peniaze. Kam teda tie peniaze zmizli? Na budovanie armády v Afganistane, ktorá je dnes už oveľa modernejšia ako tá slovenská. Ujasnime si teda, čo vlastne chceme. A predovšetkým otvorme o týchto otázkach verejnú diskusiu, lebo verejnosť musí rozumieť všetkým aspektom, ktoré modernizácia prináša. Treba sa spýtať občanov, či sú ochotní zabrzdiť rozvoj ostatných životne dôležitých odvetví a postaviť na Slovensku silnú armádu s najmodernejšími zbraňovými systémami. Treba im otvorene vyčísliť, čo by takáto modernizácia stála. Problémom modernizácie našich ozbrojených síl zostáva, že za súčasnej situácie by to bola kruto drahá záležitosť. A že pri súčasnom tempe rastu výdavkov na zbrojenie nemáme šancu držať s priemyselne rozvinutým svetom krok. Vojenské výdavky Spojených štátov vzrástli za posledné desaťročie o šialených 81,3 % (v Rusku to bolo síce až o 82,4 % a v Číne dokonca o 189 %, ale v absolútnych hodnotách je to neporovnateľné, Američania dávajú na zbrojenie šesťkrát viac ako Číňania a dvanásťkrát viac ako Rusi).
Dôležité je, aby sa všetky tzv. analýzy výdavkov na zbrojenie nezodpovedali len politickým cieľom a nepripravovali sa spôsobom, že akékoľvek škrty sú označené za bezpečnostnú hrozbu. Zbrojárski lobisti tvrdia, že všetky takto vynaložené peniaze sú akousi zárukou či poistkou proti možnému nebezpečenstvu. Lenže ak sa dnes chcete poistiť (kdekoľvek), musíte najprv vyhodnotiť riziko. Inak by boli výdavky na poistenie výdavkami bez hraníc. Lenže presne takto sa mrhá peniazmi v rezorte obrany. Nič nemusíte vysvetľovať, nič nemusíte zdôvodňovať. Nemusíte vyhodnocovať efektivitu. Stačí, ak si vymyslíte hrozbu a jej iracionálnosť ospravedlníte preventívnymi bezpečnostnými opatreniami. Je to niečo podobné, ako keby ste si každý deň kupovali lieky – nie preto, že ich potrebujete, ale pre každý prípad.
Každý občan v demokratickej krajine má právo na bezpečnosť a má rovnaké právo sa pýtať, akým spôsobom je jeho bezpečnosť chránená. Ak všetky rezorty musia zdôvodňovať svoje výdavky, ministerstvo obrany by nemalo byť výnimkou. Realita je však úplne iná. Každá hrozba bola doteraz definovaná tak, aby ospravedlnila armádne výdavky, a nie naopak. Podľa mňa je to neprípustné. Desia nás výdavky na štátny aparát, sme alergickí na požiadavky odborárov, šetríme na Slovenskej akadémii vied, na matkách s deťmi a dokonca aj na onkologických pacientoch – ale nikto, nikto nežiada zdôvodňovanie výdavkov na obranu. Akékoľvek vyslovené požiadavky zo strany zbrojárskych lobistov počúvajú naše médiá s takmer nábožnou úctou. Na Slovensku nehľadáme spôsob, ako sa stať čo najefektívnejšou zárukou stability v stredoeurópskom priestore, nepýtame sa na účel vynakladaných prostriedkov na obranu, ale naopak, hľadáme účel v ich samotnom vynakladaní. Sme ochotní bezmyšlienkovite slúžiť ako servis vojenských dobrodružstiev USA, ale znižujeme rozvojovú pomoc, znižujeme svoju účasť na zmysluplných misiách OSN, nepomáhame tam, kde je to naozaj potrebné, ale bľaboceme čosi o našich záväzkoch voči NATO, ktoré sú v prípade konfliktov ako je ten v Afganistane viac ako pochybné.
Na záver sa chcem vyjadriť k téme, o ktorej sa tu hovorilo najviac: je pre mňa naozaj prekvapujúce, že diskutujeme o možnom členstve Srbska v NATO, keď túto alternatívu podporuje len 5 percent jeho obyvateľstva, keď existuje záväzná koncepcia vojenskej neutrality Srbskej republiky, prijatá jeho Národným zhromaždením v roku 2007. Neviem, kto má záujem zmeniť to, ale v každom prípade si myslím, že rozhodnúť o tom je suverénnym právom Srbska. Neodpustím si však poznámku, že v čase, keď väčšina Srbov stále pociťuje traumu z bombardovania vojskami NATO spred štrnástich rokov (a stále viditeľné stopy po vojne mi ukázali aj počas prehliadky Belehradu) považujem úvahy o vstupe Srbska do NATO za nemiestny čierny humor. Pre mňa bola nesmierne zaujímavá a inšpiratívna dnešná úvodná diskusia diplomatov z Fínska, Švédska a Švajčiarska o koncepcii a rôznorodom chápaní neutrality. Zaujímavá a inšpiratívna preto, lebo u nás je takáto diskusia verejným tabu, hoci samotný koncept neutrality bol rehabilitovaný na summite EÚ v Seville už v júni 2002 ako bezprostredná reakcia na teroristické útoky v New Yorku a Washingtone. Dovoľte mi vyjadriť sa k jednej veci.
Pani Outi Isotolo, zástupkyňa veľvyslanca Fínskej republiky, poznamenala, že Fínsko sa od vstupu do EÚ nepovažuje za neutrálnu krajinu, hoci členstvo v NATO naďalej odmieta. Niečo podobné povedal aj vojenský atašé veľvyslanectva Švajčiarska pán Markus Widmer, keď upozornil, že švajčiarske chápanie neutrality vylučuje členstvo v Európskej únii. Podľa môjho názoru je to nedorozumenie. Koncepcia vojenskej neutrality sa vzťahuje na nestrannosť a nezasahovanie do cudzích konfliktov. To znamená, že neutrálny štát nechce byť súčasťou sporov globálnych vojenských hráčov a mocností ako sú USA, Rusko, Čína a podobne. Každý neutrálny štát – dokonca aj Švajčiarsko – si však vyhradzuje právo na obranu, a teda právo vstúpiť do vojny so štátom, ktorý porušil jeho neutralitu. V prípade Európskej únie však ide o to isté. Vstupom do EÚ sa stávate európskymi občanmi, čiže účasť na bezpečnostnej politike EÚ je účasťou na obrane vlastného územia, ktorým sa od momentu členstva stáva celé územie Európskej únie. To však neruší vaše neutrálne postavenie, teda právo odmietnuť účasť na vojenských dobrodružstvách typu Afganistan, Irak a podobne, ale napríklad aj zásah európskych spojencov na čele s Francúzskom v Mali. Mali by sme tieto veci rozlišovať. Rovnako musím odmietnuť aj názor môjho cteného kolegu Igora Novakovića z ISACu, že Srbsko nie je neutrálne už teraz, lebo je súčasťou systému kolektívnej bezpečnosti, a preto nevidí dôvod, prečo by nemohlo vstúpiť aj do NATO. Nemýľme si pojmy, prosím. Vojenské aliancie ako NATO nie sú organizáciami kolektívnej bezpečnosti, ale kolektívnej obrany. Organizáciami kolektívnej bezpečnosti sú napríklad OSN alebo OBSE. Aj prísne neutrálne Švajčiarsko je súčasťou OSN. To je dosť zásadný rozdiel.
Je veľa spôsobov, ako môže Srbsko plniť svoje medzinárodné záväzky. Nevidím dôvod, aby si vybralo ten najdrahší a najnevýhodnejší. Bezpečnosť v 21. storočí si vyžaduje iné odpovede a iné štruktúry ako historické relikty studenej vojny typu NATO. Srbsko dnes potrebuje predovšetkým stabilné demokratické prostredie, a to je úloha, pre ktorú musí hľadať podporu v EÚ, nie v NATO. Severoatlantická aliancia vo svojich dejinách neváhala prijať do svojich radov fašistické Portugalsko, tolerovala fašistický prevrat v Grécku i politických väzňov v Turecku. Európska únia by niečo také vo svojich radoch nikdy nedopustila. Srbsko by teda nemalo zabúdať na svoju európsku perspektívu. Hovorím to práve tu a práve v tento deň, kedy sme prijali do veľkej rodiny členských štátov EÚ Chorvátsko. Verím totiž, že medzi nami budeme môcť čoskoro privítať aj Srbsko. A v rámci zjednotenej Európy bude potrebné rozvíjať spoločnú bezpečnostnú politiku založenú na filozofii, ktorú som načrtol vyššie.
- Eduard Chmelár, rektor Akadémie médií
