Poviedky Lucie Piussi nominované na tohtoročný Anasoft litera sú zaujímavé a dôležité minimálne z troch dôvodov.
Po prvé - Šarmantná speváčka undegroundovej kapely Živé kvety má úžasný talent. Po druhé - Každá poviedka kričí silnou empíriou spisovateľky, ktorá predchádza ešte silnejšej emócii čitateľa. Krčmové prostredie, v ktorom sa odohrávajú významné i menej významné osudy umelcov, pocestných, či jednoducho persón, ktoré trávili čas pri poháriku, či príznačne pri cigaretke, pretože práve romantická utópia tabakového dymu bola silným prvkom tejto knižky, všetky osoby zbiehajú sa v jednom, v krčme. Herci, muzikanti, spisovatelia, ľudia z prostredia bývalého divadla Stoka v Bratislave, skrátka vtedajšia bohéma, akoby som snáď čítal Millerove knižky, nechýba sex, no i slastná erotika, nechýba vulgárne videnie veci, také to od srdca, no vzápätí je doplňované zmyslom pre úvahu, pre zásadnú úvahu, ktorá určí ďalšie smerovanie viet, súvetí a odsekov, ktorým ťažko odolať. Lucia Piussi konfrontuje undegroundovú kultúru s tou „štátnou“, do istej miery môžeme povedať, že konfrontuje komerčné s nekomerčným. Vyhráva nekomerčné a slová ako avantgarda, či surrealizmus nájdete vyskloňované častejšie. Po tretie - Pri čítaní knižky Život je krátky často prichádzate k faktu, že je aj krásny, že vždy zákonite existujú dve stránky veci. Temnejšia a svetlejšia, no a práve z toho tak nejako planie ten paradox, že aj napriek krčme, centru alkoholických excesov a mnohých zmätených zblúdilých duší, aj napriek mŕtvemu kocúrovi, nepodarenému páreniu, kritike bezbranných, aj napriek neistote myslí hlavných ženských postáv v jednotlivých poviedkach je táto knižka nemenej pozitívna, ako akékoľvek pozitívne pisárske dielo. Autorka je pozorovateľka, svoje postavy dobre pozná, vidí im do duší, nenazerá len tak, no priamo ich vystavuje čitateľovi, avšak nie celkom presvedčená o ich a o svojom vnútre, ako jedna z hlavných postáv pomyslela si, tomu sa hovorí voyerizmus. Život je krátky, tak prečo si ho nespríjemniť touto výnimočnou knihou?
Lucia Piussi je popri Jane Beňovej, Monike Kompaníkovej, Veronike Šikulovej, Jane Bodnárovej, či Uršule Kovalyk a mnohých iných, ďalším dôkazom, že na Slovensku, v tejto malej krajine je stále protipól, akási nepomerne intelektuálnejšia alternatíva voči gýčovému písaniu niektorých našich červeno farebných spisovateliek.
Na záver len: “Nie je nič strašnejšie ako krčma plná umelcov.”
- Matej Sotník
