Eurozóna je hlbšie v recesii, rast Slovenska sa spomaľuje. Žiadne prekvapenie. Najnovšie údaje štatistického úradu i Eurostatu potvrdzujú, že obavy týkajúce sa rastu našej ekonomiky boli opodstatnené. Slovensko zatiaľ nie je znova v recesii, ale v kvartálnom porovnaní je medziročný pokles o viac ako 3 % HDP alarmujúci. S Európou rastieme, ale i klesáme. Obe tieto fázy hospodárskeho cyklu majú s časovým oneskorením ďaleko silnejší priebeh v našej mimoriadne otvorenej ekonomike. Vyššie rasty a hospodárske vrcholy ako priemer EÚ, ale aj hlbšie dná a ekonomické prepady.
Recesia v krajinách EÚ sa naďalej prehlbuje a tento trend je ešte výraznejší v rámci krajín eurozóny, ktorej sme súčasťou. Teda je už teraz jasné, že s odstupom času budeme konfrontovaní so situáciou identickou z roku 2009. Pre tých, ktorí radi zabúdajú, len pripomínam, že vtedajší vládni predstavitelia najprv tvrdili, že nás kríza obíde, potom sme podľa odhadov mali mať – napriek už vtedy evidentnej recesii v Európe – najrýchlejší rast v rámci EÚ. Neskôr prišla rétorika o „škrabancoch na hospodárskom raste“ a o tom, že žiadne uťahovanie opaskov nehrozí. Výsledkom každopádne bol nie „škrabanec“, ale „poriadna jazva“, respektíve hospodársky prepad o viac ako 10 % HDP v medziročnom porovnaní (z pozície vyše 6-percentného rastu na úroveň takmer 5-percentného poklesu), teda hlbšie ako celé eurozóna spolu.
Slovo recesia má z hľadiska sémantiky aj iné významy ako pokles: výstrednosť, žart. Áno, výstredný žart! Veď ako inak označiť okrem iného aj túto časť pamätného prejavu Roberta Fica z marca 2009 o otázkach finančnej a hospodárskej krízy:
„Dnes je úplne zrejmé, čo je príčinou krízy. Príčinou krízy, a to, prosím, teraz môžem citovať Obamu, môžem citovať austrálskeho premiéra, môžem citovať kohokoľvek v rámci najpravicovejších ekonómov a politikov, je príčinou krízy, je tridsaťročný neoliberalizmus, ten, ktorý sme osem rokov mali na Slovensku. Ale, ja sa nebudem zaoberať teraz tým, ani sme sa nikdy nevyhovárali, ani vám tu nebudem robiť nejaké prednášky, ktoré dnes počúvam od mnohých politikov. Fakt je ale ten, že v tomto je absolútna zhoda, že finančné trhy už nie sú samoregulovateľné a že štát sa nikdy nemôže vzdať zodpovednosti za udržanie ekonomickej stability.“
Aké sú však fakty? Finančné trhy, bankovníctvo, poisťovníctvo a podobne sú a dlho boli najviac regulovanou časťou/sektorom svetovej ekonomiky. Práve nadmerná regulácia de facto priamo viedla k „finančným inováciám“, ktoré spolu s neprimeranými a nadmernými štátnymi zásahmi zapríčinili do dnešných dní pretrvávajúcu krízu a ktorých primárnym účelom bolo zneprehľadniť celý systém a tak obísť tieto štátne regulácie často skutočne absurdných rozmerov a rozsahu. Jednotlivé štáty v dôsledku nezodpovednej politiky, populizmu a snahy politikov získať/kúpiť si voličov nahromadili enormné dlhy, ktoré predstavujú pre globálny kapitalizmus a súčasnú podobu finančného systému nie stabilizujúci, ale naopak mimoriadne destabilizujúci prvok. Štát samotný žiadne nové hodnoty v ekonomike netvorí. Štát, resp. verejné financie sú len nástrojom na prerozdelenie časti hodnoty, ktorá už v ekonomike raz vytvorená bola. O tom, kto a akej veľkej časti vytvorenej hodnoty sa má vzdať a o tom, komu a kam sa má táto časť už raz vytvorenej hodnoty nasmerovať, je každoročná diskusia o verejných financiách, resp. štátnom rozpočte a rozpočte verejnej správy.
Na Slovensku, ale žiaľ aj v Európe a vo svete, sa tak nejako (a navyše naprieč politickým spektrom) toleruje prístup, že ak rastie ekonomika, má minimálne rovnako rásť aj štát (resp. verejné financie všeobecne a celková miera prerozdelenia v spoločnosti). A ak ekonomika klesá, tak štát by spolu s ňou klesať nemal. Je to prístup vskutku chybný. A zároveň znamená fundamentálny problém v úplnom epicentre globálnej dlhovej a štátnej krízy, z ktorého pramenia i mimoriadne závažné ťažkosti, ktorým tak celá eurozóna, ako aj Slovensko v súčasnosti čelí.
- Radovan Kavický
