Dôvera občanov v úniu sa otriasa. Euro je nateraz zachránené, teraz je nutné zachrániť legitimitu únie a obnoviť dôveru občanov, tvrdí španielsky politológ, profesor José Ignacio Torreblanca (na obr.). Skrátený text pôvodného článku.
Euro potrebovalo na svoju záchranu dve veci: jasné politické rozhodnutie, ktoré by ukončilo špekulácie o budúcnosti eura, a finančný nástroj, ktorý by tomuto rozhodnutiu dal hodnovernosť. V roku 2012, po rokoch neistoty, omylov a chýb napokon európski lídri urobili oba kroky. Tieto dve rozhodnutia vytiahli euro z priepasti a postavili na cestu stability.
O znovuzískanej, aspoň dočasnej stabilite eura svedčí minimálny vplyv povolebného chaosu v Taliansku. Niet pochýb, že v Taliansku vládne chaos, ale euro odoláva. Teda aspoň zatiaľ.
Avšak výsledok talianskych volieb svedčí nielen o stabilite eura, ale aj o labilite európskej politiky a odkazuje na krízu legitimity, ktorá sa s každými ďalšími voľbami prehlbuje. Údaje Eurobarometra, prieskumu verejnej mienky, ktorý každých šesť mesiacov robí Európska komisia, potvrdzujú, že kríza podlomila dôveru občanov v Európsku úniu.
Nedôvera samozrejme nepanuje len voči Európskej únii, ale aj medzi jednotlivými krajinami a ich občanmi. Zdá sa, že v súčasnej situácii niet víťaza, sú len porazení.
Stojíme teda pred vážnym problémom legitimity. V európskom prostredí, kde sú kolektívne identity, spoločné hodnoty a demokratické postupy stále iba v začiatkoch, ide legitimita ruka v ruke predovšetkým s ekonomikou. Väčší ekonomický rast znamená aj väčšiu podporu verejnosti pre európsku integráciu. A naopak. Pretože legitimita systému je spojená najmä s hospodárskym rastom, je vratká a v krízových situáciách má tendenciu sa vyčerpať.
Práve v takejto situácii sa nachádzame. Na jednej strane politika úsporných opatrení, nech je akokoľvek úspešná pri znižovaní deficitu, nevytvára rast ani zamestnanosť. Práve preto nemá podporu občanov. Čo je horšie, núti vlády systematicky porušovať volebné sľuby. Podkopáva tak aj legitimitu politických systémov na národnej úrovni. Ako môžeme vidieť v zúčastnených krajinách, politické systémy sa vyčerpávajú (napríklad v Španielsku alebo Portugalsku), alebo sú v rozklade (napríklad v Grécku alebo Taliansku). Na druhej strane vo veriteľských krajinách, pretože ani tam nedochádza k ekonomickému rastu, prevláda pocit, že južné krajiny sú na príťaž a pohlcujú ich skromné zdroje a brzdia ich rozvoj.
V tejto atmosfére ľahostajnosti a nedôvery musí Európska únia zavŕšiť nevyhnutnú politickú a ekonomickú integráciu. Euro je nateraz zachránené, ale bez bankovej únie zahŕňajúcej aj mechanizmy na riešenie krízy a záruky paneurópskych vkladov dlho neprežije. Neprežije ani bez rozpočtu, ktorý by bol hoden svojho mena, mutualizácie dlhu a efektívnejšej koordinácie hospodárskych politík.
Takéto riešenia však vyžadujú presne to, čo dnešnej Európe chýba: dôveru v EÚ a vzájomnú dôveru medzi členskými krajinami.
V júni 2014, teda o necelý rok, bude Európa pozývať svojich občanov k volebným urnám. Ak dovtedy nebude ich dôvera v EÚ obnovená, môžeme sa dočkať veľmi nepríjemného prekvapenia. Zachrániť euro bolo nevyhnutné. Ale euro je prostriedok, nie cieľ. Cieľom sú občania. A euro bez nich nedáva veľký zmysel.
_____________
Ďalší článok Josého Ignacia Torreblancu: Cena za príbeh európskych hraníc
