Zažiť Egypt na vlastnej koži ma nelákalo nikdy viac ako teraz, keď sú médiá plné dezinformácií o tejto arabskej krajine. A tak som na toto leto trochu pozmenil plány a vyrazil na dobrodružnú cestu od sudánskych hraníc až po deltu Nílu, od Asuánu až po Káhiru, od líbyjskej púšte až k Červenému moru. Využil som vari všetky dopravné prostriedky (lietadlo, loď, vlak, autobus, džíp, autostop, ťavu – snáď len s výnimkou oslíka), videl prepych i nepredstaviteľnú biedu, rozprával sa (presnejšie: snažil som sa dohovoriť) s negramotnými egyptskými pastiermi i alexandrijskými intelektuálmi. A porovnával som…
Na prvý pohľad to vyznieva ako bláznovstvo – najmä pre človeka, ktorý sa riadi televíznymi správami a oficiálnymi varovaniami MZV SR pred nebezpečenstvami tejto krajiny, ktorý bezmyšlienkovite opakuje mediálne predsudky o moslimoch ako teroristoch. No kriticky zmýšľajúci človek, ktorý sa navyše roky zaoberá medzinárodnými vzťahmi, musí situáciu vyhodnocovať na základe úplne iných kritérií. A tak, zvážiac reálnu situáciu a riadiac sa starým dobrým heslom „lepšie raz vidieť ako stokrát počuť“, som sa vybral tam, odkiaľ turisti utekajú.
Predovšetkým: ak sa v týchto dňoch rozhodnete oddychovať pri Červenom mori, budete sa tam cítiť pravdepodobne bezpečnejšie ako v Petržalke a ak patríte k tomu typu ľudí, ktorí celé dni preležia na pláži a nevystrčia ani nos z hotelového rezortu, možno si ani nevšimnete, že ste v Egypte. Bulvár robí paniku, že niektoré cestovné kancelárie už zrušili lety do Hurghady – verte však, že to neurobili z obáv o bezpečnosť klientov, ale jednoducho preto, lebo im dramaticky klesajú tržby a neoplatí sa im to. Turistov je dnes v Egypte naozaj zúfalo málo. Má to aj svoje nesporné výhody. Jednak ceny dovoleniek sú senzačne lacné a potom – v turistických centrách sa vyhnete otravným tlačeniciam. Z Asuánu počas letnej sezóny denne vyplávalo až dvesto turistických lodí, dnes je ich na celom Níle sotva dvadsať. V Údolí kráľov, kde by ste si podľa bedekra mali vystáť hodinový rad, nestretnete živú dušu a prechádzať sa po ľudoprázdnych staroegyptských chrámoch má svoje neopakovateľné čaro. Dokonca aj slávny hotel Old Cataract v Asuáne dnes zíva prázdnotou a na terase, na ktorej Agatha Christie písala Smrť na Níle a Winston Churchill sníval márny sen o obnove britského impéria, môžete zažiť presne tú nostalgickú atmosféru z tridsiatych rokov minulého storočia.
Cestovať po egyptských cestách je naozajstné utrpenie. Sú hrboľaté a v hroznom stave, takže po niekoľkých hodinách jazdy autom sa cítite, akoby ste šli rebrinákom po lesnej zvážnici. Cesty cez púšť sú rovné a nekonečné ako v Amerike. Na takej ceste je vlastne zázrak, ak neskončíte v priekope. A ak neskončíte, nie je to preto, že by bol šofér ostražitý a nepodľahol mikrospánku, ale najskôr preto, že oproti jednoducho nikto nešiel, lebo áut je tu málo. Navyše k tunajším šoférom rýchlo stratíte dôveru, keď zistíte, že nepoznajú nijaké predpisy.
- „Čo musíte splniť, aby ste získali vodičský preukaz?“ spýtal som sa šoféra Abdula, keď som znepokojene sledoval, ako riadi auto.
- „Mať štyridsať dolárov,“ žmurkol na mňa.
- „A predpisy?“
- „Aké predpisy?“
- „Dopravné, predsa…“
Nerozumel mi.
- „Mať štyridsať dolárov,“ zopakoval s úsmevom a dodal: „A vedieť trúbiť. To stačí.“
Egyptskí vodiči používajú trúbenie naozaj na všetko. Na vyhodenie smerovky, na predbiehanie, namiesto semafora, žiaden problém. Akurát z toho ide strach. Na prvý pohľad to funguje, ale neuveriteľné množstvo havarovaných áut, ktoré sme videli po okrajoch ciest (niektoré ešte horeli), nám napovedalo, že až také bezproblémové to asi nebude. Vraky áut tam nikto neodťahuje (kto by to aj na púšti robil). O tom, že mnohé autá jazdia v noci bez svetiel a zapínajú ich, len keď ide niekto oproti, ani nehovoriac.
Väčšina ľudí, ktorí chodia do tejto krajiny dovolenkovať, si o Egypťanoch urobí mylný obraz, že sú to všetko len podvodníci a zlodeji, otravní žobráci, ktorí urobia všetko pre to, aby z vás vymámili aspoň dolár. Lenže toto sme ich naučili my v turistických centrách. Typický Egypťan je hrdý a často aj milý človek. No takého musíte hľadať mimo atrakcií a pamiatok. Na vidieku sa s natrčenou dlaňou často ani nestretnete. Ja sám som neraz zažil scénu, keď dospelí odháňali zvedavé deti, aby ma neobťažovali. Toto sa vám, samozrejme, v Gize alebo Luxore nemôže stať, tam dospelí doslova huckajú deti, aby z vás vymámili nejaké peniaze.
Egypt sužuje nepredstaviteľná chudoba. Keď vidíte podmienky, v akých títo ľudia žijú, začnete si viac vážiť prostredie, z ktorého pochádzate. Naše cesty s výtlkmi vám zrazu začnú pripadať ešte stále ako neuveriteľne pohodlné. Bohatstvo pitnej vody a lesov je obrovský poklad Slovenska, ktorý bude čoraz vzácnejší. Egypťania osídľujú len päť percent rozlohy svojej krajiny, zvyšok tvorí nehostinná púšť. Videl som mnohopočetné rodiny žiť v hlinených domčekoch bez okien o polovicu menších než vaša garáž. Okolo len výkaly a smeti. Priemerný našinec by nimi pohŕdal, lenže oni nevedia inak žiť. Nemajú tu žiadne sociálne služby, kanalizáciu, ani odvoz odpadu, najbližší lekár je tam (ukazujú mi), za horami, pol dňa cesty. Po vodu chodia do studne vzdialenej tri kilometre. Pešo, deň čo deň.
Živia sa ako vedia. V oblasti polopúští jedia jašteričky, hady a najmä holuby. Holúbätká sú v Egypte veľmi populárnym a vlastne najlacnejším zdrojom mäsa, stačí postaviť holubník (holubníky môžete vidieť dokonca aj na panelákoch v Káhire). Ľudia, ktorí žijú pri riekach, sa usilujú chytať ryby. Níl bol odpradávna zdrojom života, ale dnes to už neplatí. Po vybudovaní Asuánskej priehrady, ktorá zaplavila historicky nenahraditeľné územie núbijskej kultúry s pamiatkami nevyčísliteľnej ceny, sa v rieke premnožili nebezpečné parazity, ktoré sa dostávajú do tela človeka cez kožu a agresívne napádajú vnútorné orgány. Každého turistu dôrazne varujú pred akýmkoľvek kontaktom s vodou z Nílu, dokonca aj pred chodením po trávnikoch, zavlažovaných z rieky. Domorodí chlapci a dievčatá sa však napriek tomu v rieke kúpu. Pokúšal som sa ich varovať, no bezvýsledne. Nechápali to. Tvrdili, že voda je zdravá, že sa v nej kúpali ich otcovia, dedovia a predkovia tisíce rokov. Miestny lekár mi povedal, že žiadne z týchto detí sa nedožije štyridsiatich rokov. Bol som z toho zúfalý, nemohol som im pomôcť…
Na juhu krajiny sa pestuje hlavne cukrová trstina a mango. Trstina bola úplne všade, je základom obživy. Napriek tomu, že Egypt podpísal Medzinárodný dohovor o zákaze detskej práce už roku 2002, na prvý pohľad ste videli, že na poliach pracovali najmä deti. Mnohé z nich ešte nikdy neboli v škole (negramotnosť v Egypte dosahuje až 50 percent). V úmorných horúčavách šplhajúcich sa k 50 stupňom zbierajú cukrovú trstinu. Je to ťažká práca, väčšina detí má z trstiny do krvi dorezané ruky. Ľahší sa javil zber plodov manga, no keď ste videli desaťročných chlapcov nosiť ťažké koše s ovocím (niečo ako naše noše na hrozno), bolo vám jasné, že toto nie je práca pre malé deti. Ale čerstvo vytlačenej šťave z manga sa nedá odolať. Ponúknu vám ju v hlinených krčahoch, v ktorých sa nápoj neviem akým zázrakom udržiava chladný. Za liter šťavy pýtajú neuveriteľný dolár a vy sa hanbíte dať im tak málo. No tu je to veľký peniaz. Priemerný mesačný zárobok Egypťana dosahuje sotva 50 dolárov, ale väčšina tunajších obyvateľov nikdy neuvidí ani túto sumu.
Medzi Asuánom a Abú Simbelom, pri sudánskych hraniciach, si nemôžete nevšimnúť ľudí s výrazne tmavšou pleťou. Sú to Núbijci, pôvodné etnikum, ktoré žije v severnom Sudáne a južnom Egypte. V staroveku bola Núbia nezávislým kráľovstvom. Výstavba už spomínanej Asuánskej priehrady im zničila pôvodnú vlasť, ktorá zahŕňala nielen vzácne pamiatky (archeológovia a dobrovoľníci zbierali doslova do poslednej minúty pred zatopením oblasti, čo sa dalo, no väčšina skvostov je nenávratne pod vodou), ale aj posvätné hory. Dnes sa cítia Núbijci utláčaní, znevýhodňovaní sociálne i ekonomicky. Po prvý raz som tu videl výrazne podvýživené deti…
Hlad je v Egypte veľmi aktuálna téma. Takmer polovica Egypťanov si musí vystačiť s príjmom menším ako dolár na deň. Egypt dnes patrí medzi najväčších dovozcov potravín, je dokonca najväčším importérom pšenice na svete, ktorej ročne dovezie viac ako 10 miliónov ton, teda polovicu svojej potreby. Aj tak však nestačí nasýtiť vlastných obyvateľov, hoci v staroveku mu hovorili obilnica Ríma. Mursí úplne rozvrátil systém zásobovania. Ešte v máji sľuboval, že do štyroch rokov bude Egypt potravinovo sebestačný. Dal príkaz na obmedzenie dovozu a zdvojnásobenie produkcie pšenice. Bol to šialený plán. Každý negramotný roľník v Esne alebo v Qene vedel, že to nevyjde. Ľudia zistili, že ich prezident priam detinsky klame, a prestali mu veriť. Negatívne následky tejto politiky sa prejavili už čoskoro – Egypt musel začať spotrebovávať vlastné zásoby a v provinciách vypukli hladové nepokoje.
Sever krajiny je síce bohatší, no aj tam rastie sociálne napätie. Káhira je jedným z najväčších miest sveta, počet jej obyvateľov presiahol 20 miliónov a v súčasnosti každý rok pribudne milión chudobných prisťahovalcov z juhu. Do Káhiry som sa dostal až na tretí pokus. Kým vo väčšine krajiny vládne božský, ospalý pokoj, hlavné mesto Egypta ma privítalo zátarasami a tankom postaveným krížom cez hlavnú príjazdovú cestu. Nemožno však povedať, že by tu vládla nejaká nervózna atmosféra, len bezpečnostné opatrenia a kontroly boli prísnejšie.
Do Káhiry som dorazil len niekoľko hodín po krvavom násilí, ktorému minulý víkend padli za obeť desiatky ľudí. Hľadal som nejaké stopy po nepokojoch, nebolo ich veľa. Prvé, čo mi udrelo do očí, bola veľká vyhorená budova na nábreží Nílu. Bolo to bývalé sídlo Mubarakovej Národno-demokratickej strany, ktoré rozvášnený dav vypálil počas Arabskej jari pred dvoma rokmi ako prvé. Zato na námestí Tahrír, ktoré bolo dejiskom najväčších demonštrácií v dejinách, to vyzeralo ako u nás v auguste 1968: dlhý rad tankov a obrnených transportérov, ťažké guľomety, hliadkujúci vojaci. Ľudia s nimi priateľsky debatovali. Niečo tu nesedelo. V správach predsa hovorili, že armáda strieľala do davu. A tak som sa dal do reči s ľuďmi.
Na moje veľké prekvapenie oficiálne informácie popreli. Napríklad doktorand prestížnej Americkej univerzity v Káhire Marwa Al-Mutafy tvrdil, že armáda stojí na strane ľudu, čo sa však nedá povedať o zahraničných médiách a veľmociach. „CNN klame a BBC tiež,“ presviedčal ma vášnivo. „Je to neznesiteľný pocit, keď vidíte, čo sa tu deje a nemôžete o tom informovať svet, lebo von idú falošné správy.“ Nezabudol zdôrazniť to, čo mi hovorili bez rozdielu všetci, s ktorými som sa rozprával. Nezabíjala armáda, ale prívrženci Moslimského bratstva. „To, čo tvrdila BBC, že do ľudí strieľali vojaci prezlečení za civilov, by bolo za normálnych okolností až smiešne, keby to v tomto prípade nebola taká cynická, nehorázna, hanebná lož. Armáda do ľudí nestrieľa, armáda ľudí chráni pred útokmi extrémistov!“ Keď som sa vypytoval ľudí pred budovou Egyptského národného múzea, svorne mi ukázali na strážnika, od ktorého som sa dozvedel strašné veci. Emotívne mi vyrozprával (plakal a držal ma za košeľu), ako mu včera pred jeho očami Mursího stúpenci zavraždili brata, manželku a dcérku. Napádali ich zo striech domov a zozadu v uličkách Starého mesta. Večer potom sledoval na BBC hysterické ponosy členov Moslimského bratstva, že ich napadla armáda. „Celý svet počúva lži!“ plakal. „Západní politici hovoria, že chcú, aby mali Egypťania demokraciu, ale im nezáleží na Egypťanoch, ale len na rope, Izraeli a pôde na Sinaji.“
Počas celej svojej cesty po Egypte som sa rozprával iba s jedným členom Moslimského bratstva, ktorý ma presviedčal, že Mursí sa vráti. Informácie o tom, že na demonštrantov útočili islamisti, nie armáda, však nepoprel, nechcel o tom hovoriť. Bol som svedkom nejednej vášnivej debaty na ulici – napríklad v Luxore, kde starší muž nadšene mával egyptskou vlajkou a povedal mi, že ak som za Mursího, tak ma zabije (usmieval sa pri tom, tak snáď žartoval). Mestečká boli oblepené plagátmi obľúbeného veliteľa armády, generála Sisiho. Masívna podpora zvrhnutia legitímne zvoleného prezidenta po celej krajine sa nedala prehliadnuť. Isteže, moje svedectvo je rýdzo subjektívne, ale videl som toho dosť na to, aby som mohol aspoň vysloviť predpoklad, že väčšina obyvateľstva stojí na strane armády. Bolo to zvláštne a pre našu politickú kultúru ťažko pochopiteľné, keďže z politologického hľadiska to bol jednoznačne prevrat. Ale väčšina obyvateľov Egypta je presvedčená, že až teraz zažíva ich vlasť skutočnú revolúciu, v uliciach bolo oveľa viac ľudí ako počas Arabskej jari.
Mňa však zaujímalo mocenské pozadie týchto udalostí. Predovšetkým, ako vznikla dezinformácia o masakre zo strany armády, ktorú preberajú aj analytici. Sledoval som tok informácií a zistil som, že prvú správu vydala v sobotu ráno (27. júla) agentúra Reuters a výslovne sa v nej uvádzalo, že údaje o vraždení zo strany armády poskytlo Moslimské bratstvo a tieto informácie nie je možné overiť. BBC v prvej reakcii tiež upozorňovala na jednostranný zdroj. CNN už správu o tom, že egyptskí vojaci zastrelili desiatky ľudí, vysielala ako fakt a tento prapodivný spôsob narábania s informáciami sa odvtedy lavínovite šíril. Šokujúce však bolo, že tak BBC, ako aj CNN naďalej spovedali len islamistov, o informácie z druhej strany bohvie prečo nemali záujem. Otázky odrazu zmizli, hoci údaj Moslimského bratstva nijaký nezávislý zdroj nepotvrdil, čo je absolútne fundamentálna zásada hodnoverného žurnalizmu.
Svet bol teda opäť raz dezinformovaný. Zámerne? Jeden novinár z Alexandrie mi povedal, že aj agentúra Reuters správu iba prevzala – od televíznej stanice al-Džazíra, ktorej manažment je napojený na Moslimské bratstvo. Kto má záujem na zavádzaní svetovej verejnosti? Americký prezident Obama v prvej reakcii vyslovil Mursímu podporu a vyzval na dodržiavanie demokratických pravidiel. Je zvláštne, že Západ sa ozval až teraz. Keď Mursí celý rok systematicky likvidoval opozíciu, všetky verejné funkcie obsadil svojimi ľuďmi, postupne likvidoval princípy sekulárneho štátu a väznil liberálnych oponentov režimu, mlčali Spojené štáty a mlčala i Európa. Iba nemecká kancelárka Angela Merkelová pod tlakom domácich ľudskoprávnych aktivistov opatrne vyzvala koncom januára prezidenta Mursího počas jeho návštevy Berlína, aby zaviedol dialóg so všetkými politickými silami v krajine a viac dbal na demokraciu a ľudské práva. Inak si nespokojnosť egyptského obyvateľstva nikto nevšímal.
V skutočnosti USA a Európsku úniu pramálo zaujíma osud občanov Egypta. Zaujíma ich Sinajský polostrov. Nie pre jeho púštnu scenériu, ktorá patrí k najkrajším na svete, ale pre jeho strategickú polohu. Miesto, kde existujú skutočné bezpečnostné riziká, neleží v údolí Nílu, v Káhire a už vôbec nie v červeno-morských letoviskách, ale práve tu. Mierová dohoda z Camp Davidu medzi Egyptom a Izraelom z roku 1978 síce formálne posilnila stabilitu v regióne, v skutočnosti však znamenala, že Káhira musela stiahnuť svoje vojská z tejto oblasti a odvtedy ju nemá úplne pod kontrolou. Najmä po vojne v Líbyi sa časť extrémistov a zbraní presunula práve sem. Džihádisti v súčasnosti prakticky ovládajú sever Sinaja. Dnes prebieha v tejto časti polostrova regulárna vojna, o ktorej sa v médiách nehovorí, hoci každý deň pri operáciách egyptskej armády na Sinaji umierajú ľudia. V minulom roku Izrael po prvýkrát povolil Egyptu nasadenie bojových vrtuľníkov proti teroristickým skupinám v oblasti. A svet, ktorý sa najviac obával zhoršenia vzťahov Káhiry s Tel Avivom po nástupe islamistickej vlády s úžasom pozoroval, ako si egyptská armáda rozumie s izraelskou. Mursí však hral na dve strany. Finančne a diplomaticky podporoval palestínske islamistické hnutie Hamás, ktoré nesie jeho pád veľmi ťažko. Obama zasa poskytol Mursímu niekoľko miliárd dolárov výmenou za to, že egyptský prezident povolil kupovanie pôdy na Sinaji. Tento krok sa stretol s búrlivým odporom egyptského obyvateľstva a prispel k pádu Mursího režimu. Navyše, verejná mienka v Egypte sa postavila proti hnutiu Hamás, hoci paradoxne práve dobré vzťahy Mursího s predákmi tohto hnutia prispeli k tomu, že za uplynulý rok utíchli útoky na izraelské územie, dokonca na to potichu dohliadajú samotní lídri Hamásu. Nielen pre bežného človeka, ale aj pre čoraz viac analytikov je skrátka veľmi ťažké vyznať sa v súčasných vzťahoch v tejto časti sveta.
Sinaj je dôležitá šachovnica svetovej politiky a v takejto cynickej hre sa na osudy národov neprihliada. Spojené štáty sa však pohybujú v tomto regióne ako slon v porceláne. Ich diplomacia je často zmätená z rýchleho vývoja a zvratov udalostí. Obavy z Mursího vystriedali obavy z jeho nástupcov. Každému je jasné, že to, čo sme videli uplynulý mesiac, bol prevrat, ale nazvať to prevratom by pre Washington znamenalo, že podľa vlastných pravidiel by už nesmel posielať zbrane a peniaze do oblasti. Preto Biely dom mlčí. Na druhej strane ak výzvu vodcu pučistov, generála Sisiho, na masové demonštrácie počúvne tretina obyvateľov krajiny a desiatky miliónov ľudí vyjdú do ulíc na jeho podporu, je to ešte obyčajný prevrat? Mursí sa v tejto situácii vrátiť nemôže, to musí byť jasné každému reálne zmýšľajúcemu pozorovateľovi. Ale každému Egypťanovi by malo byť jasné aj to, že ak to naozaj myslia s demokraciou vážne (ako ma demonštranti presviedčali), skôr či neskôr budú musieť rovnaký zápas zviesť aj voči armáde, ktorá sa svojho privilegovaného postavenia očividne vzdať nechce.
Ak sa dnes rozhodnete stráviť dovolenku v Egypte a vyhnete sa Sinajským horám a demonštráciám vo veľkých mestách, nemusíte mať najmenšie obavy. V rezortoch i pri pamiatkach je absolútny, rajský pokoj a navyše vás tam budú chrániť desiatky policajtov a vojakov. Egypťania chcú nepochybne mier, stabilitu a prosperitu, záleží im na bezpečnosti turistov. No svoju vlastnú budúcnosť už v rukách nemajú. A toho sa treba báť perspektívne najviac.
- Eduard Chmelár, rektor Akadémie médií
