Anonymná spoločnosť sa opäť stáva fenoménom doby. V poslednom čase sa potajomky opäť vkráda strach. Strach z toho, že po odhalení niečoho pravdivého odkryjeme súčasne aj to, kto sme a akí sme. Podobne ako v sedemdesiatych, osemdesiatych rokoch, teda tých socialistických, keď sa stalo priam zvykom zasielať všakovaké anonymy.
Podobne sa aj dnes ujala fráza „nechce byť menovaný“. Pred časom bola v správach jednej z komerčných televízií reportáž o železničnej trati, pri ktorej je nespevnené skalné bralo a z času na čas na koľajisko spadne skalka, ako to potvrdili rušňovodiči – ktorí nechcú byť menovaní… Nuž títo nemenovaní páni sa nebudú menovať, aj keď možno práve ohrozujú svoj život a život cestujúcich. Len aby neboli menovaní… Zaváňa to tým známym strachom z čias socializmu, strachom akoby v spoločnosti, ktorá patrí len vyvoleným.
Po tom, čo boli poprepúšťaní zamestnanci záchraniek, zdravotné sestry, lesníci a tak ďalej, zavládol na Slovensku opäť strach. Strach zo straty zamestnania. Strach z toho, že keď niekto otvorene a pravdivo pomenuje veci či odhalí niečo nezákonné, nekalé či nespravodlivé, bude nakoniec perzekvovaný on a nie vinníci.
Je to dôsledok celkového stavu spoločnosti. Je to tiež obraz toho, kto a ako vládne Slovensku. A v istom zmysle je to aj obraz stavu slovenského súdnictva.
- Peter Hosszú
