Cirkev aj v období sviatkov s obľubou bičuje hriech a konzum. Lenže zároveň sa zdá, ako by jej vlastné pokušenie moci a kvantity bolo takmer až neprekonateľné. A popri tom sa skúste občas pozorne a z nadhľadu aj podhľadu začítať do textov, alebo započúvať do slov mnohých pravoverných a neochvejne pravdivých, koľko z nich vyteká žlče a nenávisti!
Modus vivendi vs. modus moriendi
My ľudia vo všeobecnosti dokážeme veľa odpustiť. Čo sa však ťažko odpúšťa, sú urážky, grobianstvo a pohŕdanie druhými. Okrem toho aj trpezlivosť ponižovaných má svoje hranice. Vonkajší lesk, úspech a pôvodne azda aj dobré úmysly petrifikovanej hierarchie ešte nič nezaručujú, naopak, bez pokory, konkrétnej zodpovednosti a priznania si osobných zlyhaní sa zvrátia v pravý opak.
Keď sa vzďaľuje modus vivendi, logicky sa približuje modus moriendi. Osobnosti typu Róberta Bezáka či zoskupenia typu Teologického fóra čeria stojaté vody a dokážu znovu rozvoňať zatuchliny a plesne, ktoré časom vznikli.
Úcta a pokora
Svet nie je čiernobiely a život je pre mnohých až krajne ťažký. Napätie medzi dynamickým a statickým prístupom, medzi progresom a regresom, otvorenosťou a uzavretosťou, ako aj princípmi a pravidlami na jednej strane a spontánnymi nárokmi a zákrutami či zákutiami života na druhej strane nemožno odbiť poučkami, tobôž nie nadradeným moralizovaním. Naopak, vyžaduje si viac porozumenia, úcty a pokory. Takmer až neriešiteľné problémy nie sú len vo vedeckých teóriách, ale aj v obyčajných pracovných i rodinných malichernostiach.
Je veľa dôvodov rešpektovať niečo, čo funguje mimo nás, nezávisle od nás a čo stojí vysoko nad kapacitami nášho chápania i našich schopností. Len keby sme sa pritom vzájomne vedeli aj viac chápať a účinne sa tolerovať.
- Vlado Gregor
Autor je publicista.
