Je to zvláštna vojna. Hoci je sýrske bojisko najnebezpečnejším konfliktom od konca studenej vojny, nedokáže výraznejšie zaktivizovať ani vykričaných vojnových štváčov, ani zarytých mierových aktivistov. Všetky tradičné skupiny sporu sú totiž tak trochu zmätené – nie je im jasné, kto je tu vlastne vinník a kto obeť a ak to aj tušia, nevidia dostatok dôvodov na to, aby sa jednoznačne postavili na jeho stranu. Situácia je len veľmi málo čitateľná a dosahuje rozmery absurdnej drámy. Keď sa navyše nositeľ Nobelovej ceny za mier vyhlási za globálneho vojvodcu a rozhodne sa potrestať svojvoľne určeného vinníka za nedodržiavanie medzinárodných pravidiel tým, že ich sám učebnicovo poruší, každému by malo byť jasné, že na pravde už prestalo záležať.
To, čo určuje mieru rozhorčenia svetovej verejnej mienky, to, čo sústreďuje pozornosť a vytvára politický problém, nie je rozmer utrpenia a tyranie, ale moc mediálnych obrazov. Inak by Spojené štáty roku 1999 nezaútočili na Juhosláviu, ale na Indonéziu, ktorá vyhubila štvrtinu obyvateľov Východného Timoru (a napriek tomu jej Washington dodával zbrane). Inak by Spojené štáty v roku 2001 nezaútočili na Afganistan, ale na Pakistan – skutočné ohnisko medzinárodného terorizmu, ale aj spojenca USA. A predovšetkým by Spojené štáty v roku 2003 nezaútočili na Irak, ale na Kongo – v tomto najväčšom konflikte od konca druhej svetovej vojny zahynulo niekoľko miliónov ľudí a nikto si to nevšímal.
Nedajme sa preto pomýliť: ani v tomto prípade nejde o ušľachtilú snahu ochrániť civilné obyvateľstvo v Sýrii. Nedajme sa zmiasť ani citovým vydieraním: práve v čase, keď sa šéf americkej diplomacie John Kerry rozohňoval nad nemorálnosťou chemických zbraní, Pentagon predal Saudskej Arábii medzinárodnou konvenciou zakázané kazetové bomby v hodnote 640 miliónov dolárov. Napriek stupňujúcej sa mediálnej propagande Spojené štáty nepredložili žiadne dôkazy o Asadovej vine v prípade útoku chemickými zbraňami. To, čo nazývajú dôkazmi, sú len tvrdenia, nehovoriac o tom, že je maximálne nelogické, aby režim, ktorý je v silnej ofenzíve, urobil takú fatálnu až detinskú chybu (v tejto súvislosti vzniká legitímna otázka, prečo britské výzvedné služby nezachytili údajné rozhovory usvedčujúce Asada z použitia nervového plynu – o ktorých Američania tvrdia, že ich majú, no stále ich nezverejnili – keď práve Veľká Británia má na cyperskej hore Troodos odpočúvacie zariadenie, ktoré zachytáva prakticky všetku elektronickú komunikáciu na Blízkom východe). Priaznivci útoku na Sýriu vás budú neustále trápiť výčitkami, že toľko násilia voči bezbranným ľuďom nemožno tolerovať, ale keď bahrajnský sultán (spojenec USA) pred dvoma rokmi pozval do krajiny saudskoarabskú armádu, aby utopila v krvi ľudové povstanie, tieto otázky nikto z nich nekládol. A nekladú ich ani voči samotnej Saudskej Arábii, absolutistickej monarchii so stredovekými druhmi trestov, najbeštiálnejšiemu režimu na Blízkom východe, ktorý vraždí, mučí, kameňuje, bičuje a odsekáva ruky za zanedbateľné priestupky. V porovnaní s americkými blízkovýchodnými spojencami vyznieva Asadova diktatúra ako civilizovaný štát. Toto pokrytectvo západného sveta spojené s tlakom morálneho apelu nás nesmie zastaviť pri hľadaní hlbších príčin záujmu, ktorú prejavujú veľmoci o Sýriu. V tejto vojne niet nevinných a nikdy nebolo. V hre sú tie najvyššie globálne záujmy, v ktorých sa na počty mŕtvych neprihliada.
V prvom rade: vojna v Sýrii nie je lokálnym konfliktom a nie je občianskou vojnou v pravom zmysle slova. Riešenie tohto problému nie je akademická téma pre arabistov. Je to medzinárodný konflikt, v ktorom bojujú prívrženci prezidenta Asada podporovaní Ruskom, Iránom a Čínou proti vzbúrencom podporovaným Spojenými štátmi, Saudskou Arábiou, Katarom a Tureckom. Na strane rebelov už dnes bojujú aj zahraniční dobrovoľníci z mnohých teroristických skupín (k najaktívnejším patrí Front al-Nusráh, Fatah al-Islam, Brigády Abdulláha Azzáma, Mučenícke Brigády Al-Baraa Ibn Malik, Jaish al-Islam, Liwa al-Islam či Brigáda Omar al-Farúk), takže najnovšia „koalícia ochotných“ vyzerá naozaj dosť divoko. A ak má byť výsledok dvanásťročného vyčerpávajúceho krvavého boja s medzinárodným terorizmom to, že USA z nich urobia svojich spojencov, už tu naozaj nikto nemá právo moralizovať. Vykresľovanie situácie v duchu, že tu zápasí dobro so zlom, je jednoducho smiešne. Za okolností, za akých konflikt vznikol, je predstava, že odchodom Asada sa situácia v Sýrii upokojí, čistá ilúzia – tento kotol etnických skupín, kultúr a náboženstiev by len podobne ako v Iraku či Líbyi stratil politický tmel. Ak sa pýtate, prečo dva a pol roka nikoho nezaujímalo, že v Sýrii zabíjali stovky ľudí denne, prečo nebol nikto schopný za také dlhé obdobie zastaviť boje, tak práve to je tá správna otázka, kde treba začať – pretože to vyhovovalo a vyhovuje všetkým silným hráčom v regióne.
Takmer všetci už zabudli, že medzinárodné spoločenstvo malo skvelý plán ako vyviesť túto krajinu z vojny. Vypracoval ho bývalý generálny tajomník OSN Kofi Annan. Bol to veľmi citlivo zostavený sled obojstranne výhodných krokov, ktoré mohli ukončiť krviprelievanie. Annanov plán však nestroskotal bezprostredne na neochote bojujúcich strán dohodnúť sa – ale na provokáciách a zásahoch zvonka. Kedykoľvek bol vyjednávací tím blízko k dohode, došlo k nárastu teroristických akcií. V konečnom dôsledku Kofiho Annana vyslovene vyštvali po sérii provokácií, ktoré vyvrcholili incidentom v júni 2012, keď turecké vojenské lietadlo narušilo sýrsky vzdušný priestor a Sýria ho zostrelila. Ankara okamžite zvolala schôdzku NATO s cieľom aktivovať článok 4 Washingtonskej zmluvy o povinnosti spojencov brániť Turecko a nariadiť voči Sýrii odvetu, Británia pohrozila Damašku, že prípad skončí pred Bezpečnostnou radou OSN, pridali sa Američania i Taliani. Svet netušil, ako blízko sme boli už vtedy k vojne. Avšak podľa viacerých vojenských expertov bola reakcia Sýrie oprávnená a akcia tureckej stíhačky bola čistá provokácia s cieľom preveriť, ako by reagoval sýrsky protivzdušný systém v prípade invázie. V každom prípade, pre Kofiho Annana to bola posledná kvapka a krátko na to rezignoval. Svoj krok odôvodnil nedostatočnou podporou zainteresovaných strán vrátane veľmocí.
Kofi Annan pochopil, že bez právomocí nedosiahne nič, že na bojujúce strany majú vplyv iba veľmoci, ktoré ich podporujú finančne a vojensky, iba tí to mohli zastaviť. No tí na tom nemali záujem, lebo práve pre nich bol Annan obetným baránkom, ktorý mal len potvrdiť, že bez vojenskej intervencie to nepôjde. Prečo je Sýria vlastne taká dôležitá? Hoci s identifikáciou tohto problému dnes majú mnohí analytici problém, dôvodov na strategické dobýjanie Damašku je viac než dosť.
Konflikt v Sýrii je možné nazvať španielskou občianskou vojnou 21. storočia – pre rozsah i dosah jeho medzinárodného charakteru. V tejto krajine sa rozohral zápas, ktorý je predohrou globálneho konfliktu aj s náčrtom bojujúcich táborov. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že to, čo robí Obama a jeho spojenci, je akýsi geopolitický prieskum bojom: zmapovať, kam až mu Rusi a Číňania dovolia v tejto oblasti zájsť. Sýria je síce okrem Iránu jedinou krajinou regiónu, ktorú Washington nemá pod kontrolou, no predstava, že by kvôli takémuto experimentu riskovali Spojené štáty nepredvídateľný konflikt, je mimo racionálneho uvažovania. Premýšľajme skôr o tom, čo môže byť tým rozhodujúcim dôvodom, pre ktorý sa oplatí riskovať a vsádzať tak veľa aj vojnami vyčerpaným Američanom a ich „koalícii ochotných“. Aký životný záujem ich môže prinútiť obchádzať všetky medzinárodné pravidlá, spájať sa s teroristami, falšovať dôkazy, klamať celý svet a rozpútavať nový kolotoč násilia. Odpoveď je taká jednoduchá, až sa ju niektorí boja vysloviť – áno, sú to prírodné zdroje. Tentoraz však nejde o ropu (ktorá sa síce v Sýrii ťaží, ale jej množstvo je z globálneho hľadiska nezaujímavé), ale najdôležitejšiu energetickú surovinu najbližších desaťročí – plyn.
Napriek tomu, že aj americká spravodajská služba CIA ešte na začiatku tohto storočia predpovedala, že vojny najbližšej budúcnosti sa budú viesť o zdroje, niektorí analytici a novinári ešte stále bagatelizujú či dokonca zosmiešňujú myšlienku, že príčinou podobne vedených (dodajme – imperiálnych) vojen sú suroviny. Niektorí to robia jednoducho preto, že sú hlupáci, no iní to šíria celkom zámerne. Vojna o ropu či plyn sa predsa nedá vysvetliť obyvateľstvu tak efektívne a emocionálne ako humanitárne dôvody. Každá vojna súčasnosti v sebe skrýva aj tento rozmer. V prípade Sýrie však ekonomické dôvody na zásah narastajú do gigantických rozmerov.
Odkedy je expertom jasné, že sme prekonali ropný zlom a éra tejto suroviny sa blíži k záveru, nadobúdajú čoraz strategickejší význam zásoby plynu. 25. júla 2011 podpísali v iránskom Búšehri (v tom istom meste, v ktorom bola rok predtým spustená prvá iránska jadrová elektráreň) predstavitelia Iránu, Iraku a Sýrie memorandum o výstavbe plynovodu Iránska magistrála. Od začiatku ho predstavovali ako alternatívu k plánovanému plynovodu Nabucco, ktorý sa mal ťahať z Kaspického mora, lebo napriek vyhláseniam politických predstaviteľov západných štátov bolo odborníkom jasné, že kaspická ropa nedokáže nahradiť ruské dodávky ropy do Európy. Napokon, tento krok inicioval práve Irán, ktorý bol rok predtým odstavený od projektu Nabucco v dôsledku sankcií za jeho jadrový program. A netreba zabúdať ani na to, že plynovod Nabucco nie je európskym nápadom, ale návrhom Spojených štátov, ktorý sa zrodil bezprostredne po páde sovietskeho impéria. Trasa Islamskej magistrály má viesť cez Irak, Sýriu, Libanon a Stredozemné more do Európy. A práve to je tŕňom v oku Spojených štátov, lebo na rozdiel od doteraz nerealizovaného Nabucca má tento koridor obchádzať jeho kľúčových spojencov v oblasti - Katar a Turecko. Plynová politika Washingtonu v tejto oblasti má tri ciele: zničiť ruský monopol v Európe, zbaviť Turecko závislosti na iránskom plyne a uľahčiť Izraelu možnosť vývozu plynu do niektorých európskych krajín po lacnejšej, pozemnej ceste. Čo je záujmom USA v prípade trás plynovodov, vieme. No prečo Európa uprednostňuje lojalitu voči svojmu najväčšiemu spojencovi pred vlastnými záujmami a správa sa ako tulák, ktorý hľadá cestu a keď mu ju ukážu, strelí si do kolena, mi nie je jasné – Islamská magistrála by pre ňu totiž mohla byť výhodná. Sýria má pre budúci plynovod kľúčový význam nielen pre novoobjavené náleziská plynu v oblasti tretieho najväčšieho sýrskeho mesta Homs, ale najmä preto, že má byť najdôležitejším prepravným uzlom Islamskej magistrály.
Ak niekto chce, môže považovať fakt, že v tom istom čase, kedy Irán, Irak a Sýria začali rokovať o výstavbe nového strategického plynovodu (začiatkom roka 2011), vypukli aj nepokoje v Sýrii, za zvláštnu zhodu okolností. No už ťažko uveriť náhode, že najťažšie boje v tejto krajine sa dnes vedú práve v okolí mesta Homs – križovatky budúcej Islamskej magistrály – a že územia, ktoré kontrolujú rebeli, sa zhodujú s trasami pripravovaného plynovodu. Práve tu sa rozhoduje o budúcnosti tejto krajiny, práve tu je ten (obrazne povedané) sýrsky uzol, ktorý chcú Američania rozťať tomahawkami. Vojenský zásah v Sýrii by zmenil celú geopolitiku plynu, a práve o to sa dnes hrá na svetovej šachovnici.
Zložité a pre väčšinu ľudí nepochopiteľné mocenské vzťahy súčasného sveta nás však stavajú aj pred iné, praktickejšie otázky: čo môžeme v tejto súvislosti robiť my? Sme voči veľmocenským plánom naozaj takí zúfalo bezmocní? Väčšina ľudí zaujíma k dianiu nielen na medzinárodnej, ale aj na domácej scéne, žiaľ, ešte stále tradicionalistický pasívny postoj, podľa ktorého je politika „panské huncútstvo“ – príliš vzdialené našim schopnostiam a možnostiam ovplyvniť ho. V skutočnosti najmä posledné udalosti vo Veľkej Británii ukazujú, že vôľa ľudu môže pri efektívnej mobilizácii verejnej mienky zvrátiť politické rozhodnutia na najvyššej úrovni aj v takých donedávna výsostne elitárskych témach ako je vojna. Rozhodnutie britského parlamentu nepovoliť vláde zúčastniť sa na útoku proti Sýrii je historické pre celý demokratický svet, lebo posúva možnosti rozhodovania o otázkach vojny a mieru bližšie k ľuďom. Demokraticky zmýšľajúce skupiny v celej Európe by teraz mali využiť situáciu na presadenie tohto princípu ako ústavného pravidla.
Vývoj v Sýrii však prináša nové impulzy aj pre budúcnosť mierového hnutia. Ukazuje sa, že doterajšie postupy mierových aktivistov sú absolútne neúčinné a miestami až komické či trápne. Treba si položiť otázku, či je účelom tohto hnutia samotný protest dosahujúci svoj vrchol v mediálnom exhibicionizme alebo reálne odvrátenie vojny a utrpenia ľudí. Ak chceme dúfať, že to druhé, potom treba zmeniť taktiku svetového mierového hnutia od základov. Protestovať v čase, keď bezprostredne hrozí vojenský zásah alebo dokonca po odpálení prvých rakiet, je neskoro. Je potrebné v prvom rade zabrániť, aby došlo k takejto eskalácii napätia. Svet mal protestovať v čase, keď Kofi Annan navrhol mierový plán pre Sýriu a zostal s ním osamotený. Práve vtedy potreboval mier podporu. Práve vtedy mali občania od svojich vlád žiadať, aby na diplomatickom poli urobili všetko pre jeho presadenie. Medzi ďalšie nástroje patrí využitie petičného práva v Európskej únii. Ak vedia milióny Európanov protestovať na námestiach proti vojne, musí sa nájsť aj milión podpisov Európanov, ktorí navrhnú a presadia potrebnú mierovú legislatívu. Medzi ďalšie nástroje patrí verejná podpora a odporúčanie mierových politických kandidátov, ktorí budú nositeľmi nenásilia v najvyšších parlamentných i vládnych kruhoch. Je potrebné apelovať na vytváranie humanitárnych koridorov, ktoré v častiach Sýrie ovládaných rebelmi absolútne absentujú. Je potrebné pomáhať predovšetkým ľuďom.
V neposlednom rade je dôležité, aby sme v tomto konflikte podporovali tie sily, ktorých filozofia približuje krajinu čo najbližšie k nenásiliu a demokracii, nie banditov, ktorí sa dopúšťajú zločinov rovnako ako Asadova armáda. Je nehorázne, ak Západ v tejto vojne podporuje Slobodnú sýrsku armádu, sadistické oddiely smrti zložené z pochybných žoldnierov a teroristov, ak namiesto toho nehľadá spoluprácu napríklad s hnutím Musalaha (Zmierenie), čo je medzináboženské ľudové hnutie, ktoré podporuje vytváranie „nenásilnej revolúcie“ zdola, pretože ľudia v Sýrii sú už z násilia unavení. Prečo tomuto hnutiu neposkytneme podporu tak ako to urobila napríklad írska nositeľka Nobelovej ceny za mier Mairead Maguire? Prečo namiesto toho, aby sme do Sýrie posielali zbrane a trénovali cudzích bojovníkov, ktorí mučia a zabíjajú civilistov, nepomáhame skupinám, ktoré sa usilujú dosiahnuť mier a občianske zmierenie?
Ak nezačneme systematicky dlhodobo budovať kultúru mieru aspoň na takých programových základoch, ako ich koncom minulého storočia vytýčil vtedajší generálny tajomník OSN Kofi Annan, demonštrácia v čase vypuknutia vojny sa znehodnotí na sebaprezentáciu, v ktorej je zložité odlíšiť skutočných mierových aktivistov od extrémistov, ktorým neprekáža vojna, ale Spojené štáty. A to napriek všetkej stupídnosti mravokárcov, ktorí označujú každú kritiku imperiálnej politiky USA za antiamerikanizmus – čo je rovnako slaboduchý nezmysel ako nazývať odporcov nacizmu antigermanistami (nemýľme sa, prívrženci politiky Pentagonu nemajú radi americkú slobodu, ale americkú moc). Mierové hnutie by malo byť naozajstným hnutím, to jest dlhotrvajúcim procesom, ktorý zušľachťuje ľudského ducha a kultivuje spoločnosť. Malo by sa sústreďovať aj na systematické vzdelávanie v oblasti medzinárodného práva, jeho nástrojov a významu, lebo v tejto rovine panuje medzi občanmi nielen našej krajiny až trestuhodná politická negramotnosť, ktorú vojnoví štváči a demagógovia radi zneužívajú (viď posledné vyjadrenie poradcu ministra obrany Iva Samsona, bezočivo lživým spôsobom interpretujúceho článok 52 Charty OSN, ktorý podľa neho umožňuje vojenský zásah aj bez súhlasu Bezpečnostnej rady OSN). Malo by vysvetľovať následky vojny, a to nielen tie krátkodobé a najviditeľnejšie v podobe zničených ľudských životov, obydlí a infraštruktúry, ale aj a možno predovšetkým tie dlhodobé – nie je náhodné, že všetky vojny západného spoločenstva posledných rokov neviedli k zlepšeniu a stabilizácii situácie, ale vyvolali len väčší chaos, vrátane uľahčenia operačných možností teroristických skupín v daných krajinách. Tak ako vás vojenskí stratégovia naučia, ako vyhrať vojnu, mieroví špecialisti by vás mali naučiť, ako vyhrať mier – ako pestovať nenásilie, vytvárať tolerantnú atmosféru a budovať stabilnú spoločnosť.
- Eduard Chmelár, rektor Akadémie médií
