Príjemným zvykom pri prelúskaní sa dielom Borisa Viana je, že sa zrazu ťažko stotožňujete s týmto svetom, so skutočným svetom v jeho pravdivej verzii, aká sa vám zdá. Nerozprávajú sa s vami zvieratká, naraz prestáva existovať všetko to abstraktné, ktoré vás v rukavičkách i s nožom na krku sprevádzalo celou knižkou tohto zvláštneho autora. V súžití s knihou však nevedome ostávate ešte dlhý čas potom. Vianov najatraktívnejší román – “Pena dní”, ktorého filmová adaptácia v októbri, výrazne zaostávajúc za francúzskou premiérou, príde aj do slovenských kín, je toho silným dôkazom. (Kniha vyšla v roku 2011 vo vydavateľstve Pohoda.) Podobne je to aj s “Trhačom srdca”, ktorého názov nie je ani zďaleka náhodný.
Vianov imaginárny svet nie je výsledkom akéhosi porovnávania, ako sa text javí navonok. Nie je to ani únik pred logickou realitou. Je to svet, ktorý musíme bez akýchkoľvek pochybností o jeho dokonalosti premietanej na hárok papiera akceptovať. Bez pochýb si ho musíme vážiť, a čo možno najčastejšie sa nad ním zamýšľať. V podstate jednoduchá spleť vzťahov a udalostí personifikuje skutočné ľudské charaktery a počínania. Sebectvo a povrchnosť: „Nezostávame niekde preto lebo máme niektorých ľudí radi, odchádzame preto lebo iných ľudí zas neznášame. Vždy konáme pod tlakom niečoho ohavného. Sme zbabelci.“ (Trhač srdca.) Poetické opisy materstva: „Matky vás rodia v krvi a držia vás kým ste živí na šnúre zo živého mäsa vyrastáme v klietkach (Život na červeno.) Veľkorysosť nekonečnej lásky Colina k mladučkej Cloe v románe Pena dní. Posadnutosť a tragédia postavy Chicka… Všetko bežné i menej bežné, normálne i čudné predpokladá smutný, avšak hodnoverný obraz o skutočných chybách našej humanity, ktoré neraz trhajú srdce. Boris Vian sa nepotrebuje poučiť na nezdaroch ľudstva, zdravý rozum predsa intuitívne a prirodzene tuší, čo je správne a morálne. „Najdôležitejšie v živote je vynášať o všetkom apriórne súdy.“ Skutočný svet je surový a bolestný tak či tak.
Vernon Sullivan, pretože také meno si zvolil Boris Vian za svoj pseudonym, nás netrápi zložitými retrospektívnymi opismi. Čitateľ sa nestratí v dejovej linke ani nezablúdi v nespočetných menách postáv. Vianova zložitosť spočíva v niečom inom. V poznaní jednoduchosti, ako málo je od šťastia a vitality k utrpeniu, od lásky k nenávisti, aké krehké a naopak tvrdé ako kameň sú ľudské emócie, a aké všelijaké pózy si ľudia na tomto svete ešte môžu vymyslieť. Preto je pre Borisa Viana príznačná nadčasovosť, cit pre hľadanie ľudskej úprimnosti, potreba zatnúť do živého, pokora ako východisko, po hranice zákona Chammurapiho: Oko za oko, zub za zub, toť na každého raz príde.
V časoch prekvitajúcej intelektuálnej elity Paríža, 50. a 60. roky francúzskych existencialistov, Sartra, jeho družky Simone de Beauvoir, Camusa, priekopníka dadaizmu Tristana Tzaru, či R. Queneaua sa Boris Vian stáva takpovediac jedinečným. Svoje nadanie rozvíja ako jazzový hudobník, spisovateľ, básnik, príležitostný režisér, producent, či maliar. Angažuje sa v kultúrnom živote, dokonca je jedným z jeho iniciátorov. Parížsky Miles Davis zakladá klub dobrodruhov. Intelektuáli sa stretávajú na slávnom Boulevard Saint Germain. Paríž, presne ten Paríž, ktorému sa nevyhli ani Hemingway, stratená generácia, Paul Auster, Henry Miller, či náš Dominik Tatarka. Ako napísal Victor Hugo v Bedároch: „Blúdiť je ľudské, túlať sa je parížske.“ Túlať sa na pomedzí intelektuálnych rozpráv, búrlivých žúrov, umeleckých pôžitkov bolo charakteristické pre Paríž Borisa Viana.
- Matej Sotník
