Keby poddaní a občania poznali psychologické portréty svojich vládcov, zistili by, že v dejinách je málo okamihov, keď im vládli normálni ľudia.
Už starí Gréci razili heslo, že keď je štát v nebezpečenstve, treba na čelo postaviť tyrana. Ale ako sa ho zbaviť, keď nebezpečenstvo pominie? Tyrani nemajú v povahe dobrovoľne sa vzdávať moci. Cézara zabili v senáte, lebo tam nemal čo hľadať. Skutoční diktátori do senátu nechodia. Diktátori senát zrušia, alebo ho používajú na zamaskovanie svojich zločinov.
Dobre to urobil tyran Caligula, ktorý za senátora vymenoval svojho koňa. Podľa toho, ako sa k nemu správali kolegovia, čiže ostatní senátori, mohol cisár posúdiť ich lojalitu. A potom konal. Netreba pripomínať, že Caligulov kôň patril k najváženejším rímskym poslancom.
Nezanedbateľnú časť vladárov tvorili blázni, excentristi a slabomyseľní pomätenci. Väčšinou ich otrávili, alebo inak zlikvidovali ambiciózni príbuzní a opozícia.
Niektorí slabomyseľnosť iba predstierali. Claudius sa zajakával a pritom patril k osvieteným cisárom. Po rokoch vlády Tiberia, Neróna a Caligulu potrebovali Rimania pokoj. A ten im mierny a dobrácky Claudius zabezpečil. Nadľudský výkon. Predstierať idiota je oveľa ťažšie, ako byť diktátorom. Diktátor má násilie v popise práce. Musí uzurpovať, zatvárať a zabíjať. Ťažká robota, ale ak to človeka baví, dá sa to vydržať.
Oveľa ťažšie je to s pomätencami. Ak panovník hrá slabomyseľného, musí sklon k násiliu v sebe potlačiť. Lebo najvyššou politickou múdrosťou je nečinnosť. To povedal čínsky filozof Lao-c´ v 6. storočí pred Kristom. Nevedno, či mal na mysli nečinnosť z neschopnosti, alebo z vypočítavosti. To je však jedno. Som presvedčený, že človek, ktorý hrá slabomyseľného, dosiahne viac ako diktátor.
Hrať v politike blázna sa oplatí aj dnes, keď už diktátori nie sú v móde. Lebo demokracia takýmto ľuďom praje. Moderná Európa vygenerovala zvláštny hybrid latentného pomäteného diktátora, ktorý nikdy nemal absolútnu moc. Na rozdiel od minulosti, nie sú takíto ľudia internovaní na Elbe, alebo na ostrove sv. Heleny. Sedia v národných parlamentoch aj v tom európskom. A o nič iné im ani nejde. Sú v opozícii, požívajú imunitu, kupčia s hlasmi a vybavujú kšefty pre seba a svojich blízkych. Celé to maskujú radikálnymi vyhláseniami a hľadaním nepriateľa. Tým naznačujú, že by boli vhodnými tyranmi, ale demokracia im to nedovoľuje. Zabíjajú dve muchy jednou ranou. Svojich voličov utvrdzujú v radikalizme. A ostatní sa tešia, že pomätenci sú v parlamente, čiže pod kontrolou.
Keď sa blázni dostanú do vlády, treba spozornieť. Zväčša ich tam pozvú politici, ktorí majú väčšinu, ale nemajú čisté svedomie. Vtedy sa ozývajú hlasy doma i v zahraničí, ktoré tvrdia, že blázni do vlády nepatria. Že slušní politici sa s takými nebavia.
Slušní politici mlčia, lebo vedia, že blázni vo vláde im nebudú odporovať. Oni to totiž blázni nie sú. Oni bláznov len hrajú. Za naše peniaze.
-
Rasťo Piško
