Arcibiskup s ľudskou tvárou obsadil počas víkendu mediálne prostredie s nevídanou razanciou a úspechom. Z dokumentu Českej televízie sa nakoniec namiesto promo nového dielu v seriáli Bezák stala „len“ bodka za viacerými rozhovormi poskytnutými Českej televízii, TA3 a nakoniec Markíze.
Kritický pozorovateľ je od prírody opatrný pred takýmito mediálnymi nájazdmi. Vie, že sympatická tvár (dobre nasvietená a správne sa usmievajúca) môže degenerovať na prostriedok manipulácie a propagandy. Boli sme svedkami jedného nezvládnutého odchodu? Alebo smutného dôkazu samoľúbosti? Posledného kopnutia tesne pred úplným odchodom do zabudnutia? Arcibiskup Bezák je navyše obviňovaný z porušenia mlčania, ku ktorému sa vraj zaviazal.
Svedomie a lojalita
Napriek potrebnej miere opatrnosti si dovolím tvrdiť, že tu ide o učebnicovú ukážku starého konfliktu individuálneho svedomia a kolektívnej príslušnosti. Zbierka synoným je v tomto prípade extrémne bohatá: na jednej strane svedomie, hrdosť, osobná česť, integrita a pravdivosť v opozícii proti lojalite, kolegialite, poslušnosti, hierarchii a právnym predpisom (napr. Kódexu kánonického práva). Ak sú dejiny v niečom zaujímavé, tak práve vtedy, keď ukazujú tých, ktorí sa rozhodli obhájiť to prvé v konflikte s tým druhým.
Porušovanie noriem nie je samo osebe novou a jedinou správnou normou. Sú však situácie, v ktorých práve osobnostná rebélia je jediným šťastným a poctivým rozhodnutím. Inštitúcie hrajú svoje veľké hry, plnia celostránkové prehľady v encyklopédiách. Konkrétny ľudský jedinec je odkázaný na svoju vlastnú a jedinú knihu. Buď obstojí alebo zlyhá, nájde svoju tvár alebo sa všelijako pokrúti v záujmoch druhých. V reinkarnačné opravy životných zlyhaní verí málokto. Nakoniec teda sledujeme – a to je v našom slovenskom prostredí úžasná novinka – civilizačný spor.
Hranice legalizmu
Veľmi často voláme aspoň po minime. Chceme, aby sa spoločnosť oddala vláde zákona a pravidlá platili (najlepšie pre všetkých). Aj takáto bohumilá snaha sa však môže zdeformovať. Zmení sa na ľahšiu cestu. Legalizmus je nakoniec pohodlnou voľbou. Stačí, aby sa dodržal zákon, a všetko je už len touto prvoplánovou zhodou v poriadku (Figeľov titul, absurdné rozsudky, nemorálne zmluvy, ovplyvnené tendre a konkurzy, Bezákovo lojálne mlčanie). Prekročiť prudérny legalizmus žiada objaviť zmysel vecí, za formami sa nechať fascinovať obsahmi, a to je domáca úloha, z ktorej sme súci na prepadnutie.
„Mediálnu revoltu“ arcibiskupa Bezáka je možné interpretovať aj takto. Je pokusom prekročiť hranice legalizmu. Upozorňuje na nespochybniteľnú hodnotu individuálneho životného príbehu, v ktorom je v konečnom zúčtovaní vždy všetko dôležitejšie ako vatikánska politika, záujmy slovenskej katolíckej cirkvi, lojalita voči nehodným kolegom alebo „svätý pokoj“ v predvianočnej patetickej nálade.
Kto cíti pred novovznikajúcim kultom mierne rebelujúceho biskupa rozpaky, môže spokojne túto filozofiu individuality privilegovanej pred cynickým legalizmom rozšíriť na ďalšie situácie. Súlad so zákonom je nezriedka to najmenej, o čo sa máme usilovať. Je to iba trápne alibi, za ktoré sa skryje akákoľvek lenivosť a duševná tuposť.
Striktný legalizmus môže v najlepšom prípade sfunkčniť spoločenské vzťahy, ale nemá na to, aby navýšil mieru osobného ľudského šťastia.
- Ľubomír Jaško
