Predstavme si situáciu, že novinár objaví a spracuje tému, ktorá dostáva významného politika (podnikateľa, advokáta, sudcu, prokurátora, policajného funkcionára…) do natoľko nepríjemného svetla, že v každej civilizovanej krajine by po prečítaní ranných novín zavolal svojej sekretárke a požiadal ju o vybavenie všetkých formalít, potrebných pri odovzdávaní funkcie. Slovenská realita býva zvyčajne na míle odlišná od takejto štábnej kultúry (momentálne si na nejaký prípad neviem spomenúť).
Ak si ešte predstavíte, čo všetko treba prekonať na púti podozrivej osoby do nápravného zariadenia, t. j. najprv vyšetrovateľ nezamietne trestné oznámenie, prokurátor podá žalobu na súd, sudca vyhodnotí dôkaznú situáciu a odsúdi vinníka, odvolací súd potvrdí pôvodný rozsudok a prezident neudelí milosť, a ak si do tejto procesnej línie dosadíte slovenské personálie (Tibor Gašpar na čele Policajného zboru, Dušan Kováčik na čele Špeciálnej prokuratúry, duo Tichý/Trnka v čele Generálnej prokuratúry, Štefan Harabin ako predseda Najvyššieho súdu, Ivan Gašparovič ako prezident SR), aká je asi pravdepodobnosť, že človek patriaci do „bratstva goríl“ sa dostane tam, kam podľa všetkých indícií a dôkazov patrí?
V takejto situácii, ktorá nežičí spravodlivosti, sa veľmi ťažko odoláva pocitu, že Daniel Lipšic udrel klinec po hlavičke podozrením, že politické strany mali tichú dohodu o zametaní korupcie: „Niekedy ako by som mal dojem, že tu bola tichá dohoda o tom, aby sa po prípadoch veľkej korupcie, spojení finančných skupín a politiky nešlo.“ (SME, 25. januára 2012) Tu len dodám, že počas nedávnej prezentácie knihy Sama Abraháma Resetované Slovensko v Artfóre toto Lipšicovo podozrenie potvrdila aj expremiérka Iveta Radičová.
Ak si totiž napríklad spomeniete, koľko prešľapov „mocných“ sa objavilo najprv v médiách, a koľko slovenských pohlavárov bolo stíhaných či aspoň vyšetrovaných na základe zistení tajnej služby a orgánov činných v trestnom konaní, bol by to zrejme výrazný nepomer v neprospech inštitúcií, celkom slušne platených z peňazí daňových poplatníkov (pamätáte si, ako sa skončili škandály dvoch Dzurindových vlád – pri odvolávaní Ľubomíra Jahnátka v roku 2007 ich vymenoval Miroslav Číž, a aká zodpovednosť sa vyvodila z káuz prvej Ficovej vlády, zhromaždených na webovej stránke vytvorenej SDKÚ?).
V takejto situácii oslepenej spravodlivosti majú väčšiu rolu, ako je to v bežnej demokracii zvykom, médiá, najmä ich investigatíva a spravodajstvo. Bolo by naivné si myslieť, že to nevedia práve tí, ktorých sa investigatívna žurnalistika týka (lebo v už spomínanej situácii hovoriť, že ich aj ohrozuje, by bolo asi až detinské). Verejnosť sa potom denne dozvedá o prešľapoch v štátnej a verejnej sfére, o zamietaní trestných oznámení a zametaní korupčných káuz pod koberec. Vo verejnom diskurze však už tieto informácie fungujú a potvrdzujú to, čo mnohí občania vedia z vlastných skúseností a zo sprostredkovaných informácií – že aj medzi slovenskými občanmi sú rovní a rovnejší a že to, čo prejde Pavlovi, stačí na stíhanie a odsúdenie Šavla. Rezignácia je potom veľmi častým životným postojom a od nej je už len krok ku neonormalizácii spoločnosti v duchu tých najlepších boľševických tradícií.
V každom prípade – napriek tomu, že tí pristihnutí so spustenými gaťami za kozou v chlieve (tento fór snáď poznáte) len zriedkavo skončia v chládku – je investigatívna žurnalistika nepríjemnou súčasťou spoločenského vedomia a niečím, čo napriek presnému konštatovaniu jednej z kľúčových postáv v spise Gorila („Volič o ničom nevie, volič je hovno. Volič vníma iba absolútny povrch.“) znepríjemňuje život, kazí imidž a neumožňuje, aby boli gorily aj váženými osobnosťami v inej spoločnosti ako len medzi „ctihodnými ľuďmi“, teda medzi sebe podobnými.
Z tohto hľadiska je celkom logické, že nastali zlé časy pre investigatívnu žurnalistiku – lebo gorily si to pri súčasnej tristnej situácii Policajného zboru, Špeciálnej prokuratúry, Generálnej prokuratúry, Najvyššieho súdu, Ústavného súdu, silových ministerstiev, tajných služieb a hlavy štátu môžu dovoliť. Ako o tom napokon vypovedajú napríklad aj tieto dva články – jeden v .týždni, druhý v denníku Sme. Už sme ako veľmi dobre predvarená žaba.
- Róbert Kotian
