Keď komunisti a eštebáci potrebovali byty, ukradli ich - odsúdením nevinných ľudí a vysídľovaním.
Nástupom komunistického režimu jedným z kľúčových riešení na zabezpečenie lojálnej štruktúry obyvateľstva vo väčších mestách a na zabezpečenie bytov a domov pre členov Komunistickej strany, Štátnej bezpečnosti a armády mala byť tzv. „očista verejného života“. Šlo o násilné vysťahovanie „nežiaducich“ či politicky nespoľahlivých osôb.
V rokoch 1945-1948 napríklad v Bratislave takto štát získal pre vyvolených vyše dvetisíc bytov a domov. Na jeseň 1948 sa v Prahe začala pripravovať ďalšia perzekučná akcia s názvom Očista veľkých miest od reakcie, ktorá sa týkala Prahy, Brna a Bratislavy.
Plán pre Bratislavu vypracoval bezpečnostný odbor Povereníctva vnútra. Podľa politických a ideologických kritérií boli určené osoby, na ktoré boli zhromažďované materiály. Zoznam osôb bol v zmysle dôverného nariadenia zaslaný Bytovému úradu, ktorý im potom zrušil tzv. ubytovaciu zmluvu. Na základe rozhodnutia Bytového úradu potom Ústredný národný výbor v Bratislave každého takéhoto občana vyzval opustiť mesto aj s rodinou. Dotknuté osoby tak museli urobiť do ôsmich dní, pričom okrem Bratislavy nesmeli bývať ani v Košiciach, Žiline, Nitre, Banskej Bystrici a Prešove. Ak si niekto nevedel nájsť nové bývanie, ÚNV mu úradne určil miesto bydliska aj zamestnanie. Od novembra 1948 do decembra 1949 z Bratislavy vysťahovaných 435 osôb.
„Nežiaducich“ treba vysťahovať
Na jeseň 1949 si ÚV KSS vyžiadal celú dokumentáciu, vrátane zoznamu politicky nespoľahlivých osôb. Bezpečnostná komisia pri ÚV KSS rozhodla, že v deložovaní treba pokračovať razantnejšie, treba rozšíriť aj okruh osôb určených na vysídlenie a všetky materiály majú schvaľovať orgány strany. Komunisti zároveň spojili dve akcie: očistu mesta Bratislavy a naplnenie táborov nútených prác nepohodlnými osobami. Rodinní príslušníci osôb odvedených do táborov boli totiž automaticky určení na vysídlenie.
Začiatkom päťdesiatych rokov na byty v Bratislave čakalo 21 tisíc žiadateľov. Len zamestnancom štátnej správy bolo potrebné prideliť zhruba 740 bytov. S nápadom obnoviť akciu vysídľovania prišiel bezpečnostný referent mesta Bratislavy Július Mazanec. V januári 1952 Povereníctvu vnútra zaslal správu o nevyhovujúcej bytovej situácii v Bratislave a navrhol ju riešiť vysťahovaním „nežiaducich“ osôb. Hoci jeho návrh v pôvodnej podobe neprešiel, v kombinácii s pražským plánom ministra obrany Čepičku, ktorý sa týkal všetkých väčších miest v Československu, sa stal základom pre plán, ktorý niesol názov Akcia B.
Definitívnu podobu akcie vypracoval predseda Zboru povereníkov Július Ďuriš. Na vykonanie akcie bola zriadená komisia, ktorej predsedom bol Jozef Lietavec, niekdajší zakladateľ partizánskych skupín. Komisia celý proces riadila prostredníctvom novozaloženého Bytového oddelenia pri ÚNV.
V Bratislave zoznam osôb určených na vysídlenie dodávalo Krajské veliteľstvo ŠtB, ktorej príslušnú sekciu riadil kpt. Hrbáček. ŠtB mala týždenne dodávať aspoň dvesto návrhov rodín určených na vysťahovanie. Zoznamy potom schvaľovali ústredné orgány KSS. Kapacity ŠtB však stačili maximálne na sto rodín týždenne. Ale keď ŠtB nedokázala dodávať materiály ani na takýto počet, na rýchlejšiu realizáciu akcie začal tlačiť predseda KSS a člen predsedníctva ÚV KSČ Viliam Široký.
Do chatrčí!
Mnohé vysídlené rodiny boli nasťahované do mokrých alebo plesnivých bytov bez elektriny a kúrenia, či do chabých drevených chatrčí. Vysťahovaní smeli pracovať len v menej dôležitých podnikoch, kameňolomoch, pílach, alebo ako kŕmiči na družstvách.
„Jedného dňa nastal u nás nezvyklý ruch. Všade boli rozťahané drevené debny a narýchlo sa balilo šatstvo, knihy, porcelán, kuchynské potreby,“ spomína Jana Jurčovičová, ktorá mala vtedy päť rokov.
Jej otec, absolvent Karlovej univerzity v Prahe, si ako politický väzeň odpykával trest v Leopoldove a Jáchymove. Mama bola vyštudovaná lingvistka a ovládala niekoľko cudzích jazykov.
Rodina aj s rodičmi z matkinej strany dostala dekrét o vysťahovaní z vlastného rodinného domu v Bratislave do Jasenovej. „Tu sme mali pridelenú na bývanie 
neobývateľnú opustenú drevenicu,“ spomína staršia sestra Mária. „Medzi drevenými prekladmi chýbal tesniaci mach, takže na viacerých miestach bolo vidieť hviezdičky na nebi. Nebola tam voda, elektrina, kanalizácia, ani sociálne zariadenie, a to sa schyľovalo k tuhej oravskej zime. Bola tam len malá predsieň, jedna izba, kuchyňa, maličká špajza a skladový priestor.“
Medzi vysídlenými bol napríklad aj vynikajúci vedec a zakladateľ farmaceutického školstva na Slovensku Vladimír J. Žuffa. Počas vojny sa zúčastnil protifašistických aktivít, ušiel pred gestapom a pôsobil ako dôstojník zahraničného odboja. Práve on mal najväčšiu zásluhu na zdravotníckom zabezpečení oslobodenej republiky a na založení viacerých lekárnických a zdravotníckych organizácií. Keď opakovane odmietol vstúpiť do komunistickej strany, stal sa „nežiaducou osobou“ a zo svojho domu bol vysídlený.
Najlepšie byty funkcionárom a eštebákom
Uvoľnené byty boli rozdelené podľa kvality do štyroch kategórií a podľa toho boli aj prideľované. Najkvalitnejšie domy a byty boli pridelené vyšším funkcionárom KSS, príslušníkom ŠtB a armády.
Pri hektickom plnení plánu sa množili svojvoľné rozhodnutia ŠtB i samotnej komisie, omylom zasahujúce aj členov strany, a keď sa akcia aj časovo neúmerne predlžovala, prezident ČSR Antonín Zápotocký v septembri 1953 radšej vyhlásil vysídľovanie za nezákonné a nemorálne a vyzval k jej ukončeniu. Lietavec, ktorý mal dohľad nad celou Akciou B na Slovensku, teraz už hovoril o ochrane osobnej slobody i majetku občanov. Roku 1954 sa stal predsedom slovenského výboru Československého červeného kríža.
V rámci Akcie B bolo v období od 3. júla 1952 do 19. septembra 1953 z Bratislavy vysťahovaných 678 rodín. Nik z nich, ani tí, ktorým bolo o niekoľko rokov umožnené vrátiť sa späť do Bratislavy, nemali nárok na náhradu škôd. Podobné vysídľovanie bolo aj v ďalších mestách Slovenska. Jednoducho povedané ŠtB vyrábala materiály a národné výbory vydávali výmery o vysťahovaní.
Do ich domov a bytov sa nasťahovali komunisti, eštebáci, vojenskí velitelia, ruskí poradcovia, robotníci, ale aj niektorí vedeckí a výskumní pracovníci. Vysídlení však museli žiť v biednych podmienkach, neraz až na hranici existencie, nemohli vykonávať svoju profesiu a museli znášať ponižujúce represálie.
-
Marián Balázs
