Keď sa pred pár rokmi usilovali hejslováci v parlamente presadiť, aby v záujme zvýšenia vlasteneckého cítenia žiaci na úvod každého vyučovania spievali slovenskú hymnu, povedal som si: nič nové. Pri mojom prváčikovskom debute to bolo pestrejšie: prvý polrok sme sa pred vyučovaním modlili, v druhom to už bola Pieseň práce, ktorá nás mala nakopnúť k vyšším métam.
Náboženstvo síce v rozvrhu hodín zostalo, ale jediné, čo si pamätám, boli zákazy, tresty a hrozby. Pravítkom po prstoch a prísľuby večného zatratenia a ohňov pekelných. Pritom sa mi vôbec nezdalo, že sme patrili medzi ťažko vychovateľných či neprispôsobivých. Ak to porovnám s tým materiálom, čo dnes sedí v laviciach základných škôl, tak aké tam ohne pekelné, rovno s plameňometom by mal vstupovať učiteľ za katedru!
Možno som mal iba pech; počul som totiž, že kdesi bol ten či onen žiak aj odmenený – svätým obrázkom či modlitebnou knižkou, že saleziáni hrávali s chlapčiskami futbal… Ja sa však pamätám, že na duchovných sme sa nikdy netešili, skôr sme sa ich báli. Nikdy som si nevedel predstaviť kohokoľvek z cirkevnej hierarchie, že by sa s nami hral, žartoval s nami, chodil sa s nami bicyklovať…
Až teraz sa dozvedám, že je taký jeden, dokonca v hodnosti arcibiskupa. Lenže tuším práve preto je to už hodnosť bývalá. Lebo prišiel zákaz, prišiel trest. A vraj len Boh vie prečo. A práve cirkev mala (má) šancu priviesť k Bohu mnohých, čo majú možnosť presvedčiť sa, že ich k tomu vedú ľudia rozumní, vzdelaní, vtipní, skrátka nijakí vyparádení nadpozemšťania.
Nedávno bol na internete vydražený list Alberta Einsteina filozofovi Gutkindovi. Geniálny vedec o. i. píše: “Slovo boh nie je pre mňa ničím viac ako prejavom a produktom ľudských slabostí, Biblia zbierkou ctihodných, ale predsa len primitívnych legiend, ktoré sú pekne detinské. Žiadna, akokoľvek bystrá interpretácia to (pre mňa) nemôže zmeniť. (…) Židovské náboženstvo spolu s ostatnými náboženstvami je len prevtelením z naivných povier.“
Mňa vychovávali vo viere v Boha. Nikdy som však nepochopil, načo k viere potrebujem cirkev, rovnako ako dodnes nechápem, prečo túto – s dovolením – záujmovú organizáciu mám prostredníctvom štátnych dotácií financovať, keď napríklad len Trnavskej arcidiecéze plynú miliónové dividendy z investovania v USA.
Na Einsteina nemám. Ale nemyslím si, že napríklad aj vedec nemôže byť veriaci. Ani moja viera však už nie je taká pevná ako za detských čias. Ako vtedy, tak aj dnes mi ju podlamuje práve cirkev.
-
Milan Markovič
