Po čom túži väčšina politikov, keď získa moc? Len po jednom: viac moci, nie menej. Moc môžeme - popri šanci presadiť svoju vôľu, predstavy a zámery - vyjadriť napríklad finančne alebo v podobe funkcií. Toto platí na národnej i nadnárodnej úrovni, ako aj medzi nimi.
Uplynulo 20 rokov od vzniku samostatnej Slovenskej republiky. V živote človeka je to už obdobie dospelosti, keď si formuje svoje vlastné názory. Azda by bolo na mieste využiť túto príležitosť, zamyslieť sa, nájsť a vyznačiť deliacu čiaru medzi mocou a kompetenciami uvedených dvoch úrovní.
Zatiaľ sme totiž len pasívnymi svedkami prebiehajúceho procesu, ktorý sa týka práve hľadania a nového zadefinovania hranice medzi nadnárodnou úrovňou, v našom prípade Európskou úniou (v ktorej politickí predstavitelia vďaka prebiehajúcemu procesu postupnej centralizácie získavajú moc), a úrovňou vnútroštátnou/národnou, teda Slovenskou republikou (v ktorej politickí predstavitelia vo vzťahu k nadnárodnej úrovni postupne strácajú moc). Či je to správne alebo nie, nateraz ponechajme bokom, lebo je to skôr politická otázka. Spoločný menovateľ a dôvod týchto politických zmien je však čisto ekonomický, teda hospodárska kríza.
Prirodzený priebeh rastu a poklesu
Hospodársky cyklus má prirodzený priebeh rastu a poklesu, ktorý politici nedokážu priamo ovplyvniť, a to ani napriek tomu, že mnohí (najmä politici alebo politicky motivovaní jednotlivci) vytrvalo tvrdia opak. Dôvodov je hneď viacero.
Jedným z podstatných je to, že tento cyklus nie je výsledkom politického procesu, ale všetkých našich jednotlivých aj kolektívnych ekonomických rozhodnutí a ich krátkodobých i dlhodobých dôsledkov. Aj to najväčšie úsilie politika môže viesť len k vytvoreniu vhodných podmienok na hospodársky rast. Žiaľ, úsilie „pomôcť rastu“ a „naštartovať ekonomiku“ neraz vedie skôr k opačným výsledkom, teda k ešte väčšiemu prehĺbeniu krízy. Dokonca ani ten najexaktnejší ekonometrický model nedokáže v súčasnosti s istotou určiť, v ktorom bode hospodárskeho cyklu sa práve naša či ktorákoľvek iná ekonomika nachádza.
Bez tejto informácie teda politik nevie ani promptne, ba dokonca často ani správne reagovať. Navyše ani promptná ani v danom čase správna reakcia nemusí vždy priniesť želané výsledky. Ekonóm o tejto neexaktnosti a práci s takpovediac pravdepodobnostnými scenármi budúceho vývoja vie a zväčša o nej otvorene hovorí. Ale politik o nej obyčajne nevie, alebo o nej nehovorí, alebo situáciu skrátka využije vo svoj prospech, na získanie väčšej kompetencie a moci.
Hľadanie východísk
História európskej integrácie je aj históriou jednej krízy za druhou a tiež históriou reakcií a zmien, ktoré tieto udalosti vyvolali a v konečnom dôsledku mali vplyv na finálnu podobu tak politickej, ako aj ekonomickej spolupráce v Európe.
S miernym nadsadením možno povedať, že hlavným motorom integrácie a argumentom za posilnenie politických pozícií predstaviteľov EÚ (či jednotlivých európskych spoločenstiev) bol vždy proces hľadania východísk z aktuálnych ekonomických problémov či krízy.
Za ostatné obdobie najvážnejšia kríza vypukla zhruba pred dvadsiatimi rokmi. V roku 1992 zlyhal Európsky monetárny systém a najmä jedna jeho zložka, teda systém výmenných kurzov (ERM). V konečnom dôsledku viedlo toto zlyhanie k Maastrichtskej zmluve a založeniu samotnej Európskej únie o rok neskôr. Tentoraz už ako ekonomickej i monetárnej únie. Jednotlivé štáty sa vzdali časti národnej suverenity v prospech nadnárodného celku, ako aj právomocí v monetárnej oblasti, no zároveň bez vzdania sa fiškálnych právomocí.
Táto cesta viedla nielen k vzniku eura, ale aj k začiatku súčasných problémov. Povolené deficitné financovanie verejných výdavkov a naakumulované dlhy z minulosti v kombinácii s problémami svetovej ekonomiky usvedčili jednotlivé štáty EÚ z nepripravenosti na prirodzené výkyvy hospodárskeho vývoja a budúce krízy. Momentálne sa tak stále zmietajú v kríze nielen viaceré členské štáty, ale aj celá eurozóna, euro a EÚ samotná. Dosiaľ ponúknutým riešením je znova raz prehĺbenie integrácie. Cesta smerujúca k bankovej, fiškálnej a politickej únii.
Kto získava a kto stráca
Paradoxne stále nemáme v rukách toľko očakávané riešenie. Rozhodne ho nemajú politici na národnej úrovni. No ako v ostatnom období vidíme aj na enormnom počte doslova zbytočných summitov, nemajú ho ani politici na nadnárodnej úrovni. Takto to však bolo aj v minulosti. Pri opakovane prichádzajúcich a odchádzajúcich krízach jedinou, ale veľmi podstatnou zmenou je, že niekto moc získa a niekto iný ju stratí.
Treba pozorne sledovať vývoj, aby sme sa pri hľadaní východiska zo súčasnej krízy zbytočne nevzdali suverenity v oblastiach, ktoré sú pre ďalší vývoj potrebných reforiem a na ich dokončenie kľúčové.
Reforma znamená zmenu. A žiadna zmena sa nezaobíde bez podpory verejnosti. Nikdy nezaškodí, keď verejnosť pozorne sleduje to, kto má z danej zmeny benefit a kto stráca. A keď potom vyjadrí svoj postoj.
-
Radovan Kavický
