Český filozof, politológ a politický komentátor Jiří Pehe sa zamýšľa nad Klausovou dezinterpretáciou histórie, nad jeho útokmi na Havlovu autoritu a nad pokusom prisvojiť si havlovské pojmy pravdy a lásky v politickom boji.
Česi dali svetu v posledných desaťročiach niekoľko pojmov, ktoré sa tak či onak uchytili a začali žiť vlastným životom. Jedným z nich je „pravda a láska“, čo je pojem už navždy spojený s Václavom Havlom.
Iným je „tunelovanie“, čo je pojem spájaný s Václavom Klausom, ktorý síce „tunelovanie“ nevynašiel, ale svojím ignorovaním práva v procese privatizácie k nemu prispel do tej miery, že jeho „českú cestu“ a „tunelovanie“ v 90. rokoch takmer nie je možné oddeliť.
Klausove tunely
Václav Klaus bol počas svojho pôsobenia vo funkcii premiéra akýmsi guru ľudí, ktorí si „trh bez prívlastkov“ vyložili podľa normalizačného hesla: „Kto nekradne, okráda svoju rodinu“. Deväťdesiate roky sa tak niesli v znamení často veľmi vynaliezavých spôsobov rozkrádania privatizovaného i štátneho majetku, medzi ktorými sa najviac preslávili práve rôzne „tunely“. Klaus sa stal symbolom tejto „privatizácie pri zhasnutom svetle“.
Na túto prvú fázu tunelovania, teda tunelovania v ekonomike, nadviazalo tunelovanie v politike. Jeho symbolom sa stala opozičná zmluva, ktorá pekne nadviazala na iné české špeciality, akými bola Veľká päťka z prvej republiky alebo Národný front, v ktorých šlo v podstate o to, ako obísť parlamentné mechanizmy.
Aj opozičná zmluva veľmi vynaliezavo vytunelovala niektoré demokratické mechanizmy, ako napríklad možnosť odvolať vládu vyslovením nedôvery alebo jasné rozdelenie rolí vlády a opozície. Dve najväčšie strany predstierali na jednej strane akýsi politický súboj, na druhej strane spolupracovali na zmenách ústavy a volebného zákona s cieľom eliminovať politickú konkurenciu. Toto účelové ústavné a volebné inžinierstvo, čo bolo tiež tunelovanie svojho druhu, zastavil až ústavný súd.
Zatiaľ čo nie je známe, že k rôznym hospodárskym tunelom Klaus priamo prispel, na politickom tuneli v podobe opozičnej zmluvy sa však už spolu s Milošom Zemanom zúčastnil ako spoluautor. Sociálna demokracia sa nakoniec od opozičnej zmluvy tesne pred voľbami v roku 2002 pod vedením Vladimíra Špidlu dištancovala a Klaus zostal v tuneli sám. Voliči ho potrestali volebnou porážkou.
Klaus sa však nevzdal a do politiky sa vrátil v podobe svojho zvolenia za prezidenta na začiatku roku 2003. Stalo sa tak s pomocou komunistov, z ktorých niektorí neskôr o svojej podpore Klausovi otvorene hovorili. Klaus sa im odvďačil pozvaním Miroslava Grebeníčka na balkón v Lánoch. Aj to bol svojho druhu „tunel“, ak vezmeme do úvahy predchádzajúcu predvolebnú „mobilizáciu“ pod vedením ODS proti komunistickému nebezpečenstvu.
Skutočná tretia fáza tunelovania sa však spustila až na jeseň roku 2003, tentoraz v podobe prepisovania histórie. Pri príležitosti 14. výročia nežnej revolúcie napísal totiž Klaus úvahu, v ktorej spochybnil význam disidentov pri páde komunistického režimu a vyzdvihol „masu mlčiacich občanov“, ku ktorej patril aj on. Bola to vraj predovšetkým táto masa, ktorá prispela k pádu bývalého režimu, a to tak, že ho podmieľala svojou pasivitou. Niektorí komentátori ironicky poznamenávali, že v Klausovej interpretácii komunizmus vlastne porazili chatári.
Účelová dezinterpretácia histórie
Klausova nová interpretácia dejín dávala predstaviteľom „masy obyčajných občanov“ akési historické oprávnenie budovať nový systém bez „zbytočného moralizovania“ zo strany odporcov bývalého režimu a umožnila prevziať niektoré praktiky bývalého režimu ako „normálne“. Pokiaľ by sme použili Klausov slovník, dôležitejší než antikomunizmus bol „nekomunizmus“. Teda nie údajne exhibicionistické, sťaby morálne postoje disidentov, ale pasivita nekomunistickej väčšiny.
Toto vytunelovanie histórie bolo dôležitým nástrojom v Klausovom stále silnejšom príklone k nacionalizmu, v ktorom potreboval mať ľud na svojej strane. Ponúkol českej verejnosti historicky osvedčený nástroj morálneho vyvinenia, keď ostro rozlíšil medzi komunistickým systémom a ľudom. Ľud bol iba obeťou systému. Ten existoval akosi nad masou obyčajných občanov, ktorí ho však nielen trpne znášali, ale svojou zámernou pasivitou vlastne aktívne sabotovali. Chatárčenie bolo kolektívnou sabotážou systému.
Aký bol hlavný cieľ takéhoto tunelovania histórie? Predovšetkým legitimizovať tie praktiky komunistického režimu, ktoré si predstavitelia mlčiacej väčšiny priniesli do nového režimu. Umožnil politickým reprezentantom „masy obyčajných ľudí“ vydávať sa za určitých bojovníkov proti komunizmu, ktorí majú právo kádrovať nielen tých, ktorí si to rozdali s bývalým režimom viac než oni, ale aj bývalých disidentov.
Tí boli v tejto interpretácii, ktorú Klaus a jeho spolupracovníci ďalej rozvíjali, vlastne akýmisi elitárskymi exhibicionistami, ktorým o skutočný pád režimu ani nešlo. Disidenti vlastne nerozumeli skutočnej demokracii, a preto si aj do nového režimu priniesli idey „nepolitickej politiky“. Navyše niektorí z nich, vrátane Havla, necitlivo pripomínali „ľudu“, že sa v období komunizmu nesprával najstatočnejšie.
Havel a jeho sympatizanti sa tak zhruba v tomto čase dostali pod zvýšený tlak ako takzvaní „pravdoláskari“. Hoci o tých sa Klausovo okolie pohŕdavo vyjadrovalo už predtým, nová interpretácia dejín umožňovala, aby boli vykresľovaní ako nejaká politická sila, v ktorej sa okolo Havla spojili nepraktickí intelektuáli, kaviarenskí povaľači a nevyliečiteľní elitári, aby podrývali „štandardné“ politické mechanizmy a možno dokonca snívali o nastolení globálnej vlády. Ľudia z Klausovho okolia dokonca vypracovali podrobné zoznamy „pravdoláskarov“, ktoré Klaus ocenil.
Ťažkosť spočívala v tom, že zdanlivo gýčový pojem „pravda a láska“ je ťažké dehonestovať. Tí, čo sa proti nemu vymedzujú, si automaticky vysluhujú prívlastky, ako je „lož a nenávisť“.
Pravdoláskari môžu byť tisíckrát vykresľovaní ako elitári, ale nakoniec sú to v českom národnom povedomí práve oni, ktorí sú tými „Rýchlymi šípmi“, zatiaľ čo tým druhým zostáva Losna a Mažňák (dvaja obyčajní chlapci z Foglarovho románu Rýchle šípy, ktorí mali svoju charizmu a v niečom predsa len svojich vrstovníkov prevyšovali, pozn.). Precitnutím v tomto smere bolo pre oponentov „pravdoláskarov“ naozaj masové trúchlenie po skonaní Václava Havla, navyše otvorene pod zástavou „pravdy a lásky“.
Tunelovanie „pravdy a lásky“
Bolo preto nutné pokúsiť sa nejakým spôsobom zvrátiť aj túto interpretáciu. Po hospodárskom, politickom a historickom tuneli tak nastupuje pokus vytunelovať zdanlivo nevytunelovateľnú „pravdu a lásku“.
Neľahkej úlohy sa ujíma prezidentov sekretár Peter Hájek, ktorý si sťaby „dvorný šašo“, čo už splodil rad bizarných názorov a teórií, môže dovoliť otestovať, či by sa nejakým spôsobom dali prevrátiť znamienka tak, že predstaviteľmi „pravdy a lásky“ sa stanú Klaus a jeho spojenci, zatiaľ čo Havel a spol. budú poslaní do ríše „lži a nenávisti“.
V knihe Smrť v zamate Hájek píše, že „Václav Havel – či už vedome, alebo nevdojak, ale v každom prípade aktívne - bol nástrojom síl lži a nenávisti. V svojej misii bol úspešný. A napriek tomu prehral. Václav Klaus – či už vedome, alebo nevdojak, ale v každom prípade aktívne - bol nástrojom pravdy a lásky. V svojej misii bol neúspešný. A napriek tomu zvíťazil.“
Podľa Hájka Václav Havel neveril v demokraciu klasického, západného typu. Smeroval vraj k niečomu, čo sa nazýva korporativistickým, fašistickým štátom - v jeho poňatí občianskej spoločnosti. O Havlovi Hájek tiež tvrdí, že bol „služobníkom Satana“.
Klausova reinterpretácia histórie z roku 2003, v ktorej boli disidenti vyhlásení za elitárov, čo vlastne neverili v „štandardnú“ demokraciu, sa tak v podobe „štvrtého tunela“, teda v podobe snahy vytunelovať samotný pojem „pravda a láska“, pekne završuje.
Hájek to vidí jasne, keď o zosnulom bývalom prezidentovi tvrdí: „Som presvedčený, že smeroval k vláde nevolených elít, blízkych pracovníkov a veľkých spoločenstiev. Na základe analýzy som si istý, že Havel neslúžil ani pravde, ani láske, ale ich pravému opaku.“
A čo na to Václav Klaus? Hoci ešte pred rokom na pohrebe Havla hovoril o odchode „veľkej osobnosti“, akých nie je v českých dejinách veľa, zhodnotil Hájkovu knihu ako „skvelo napísanú“. Povedal, že s kritikou Havlovej spoločenskej úlohy v podstate súhlasí, bez použitých expresívnych výrazov.
Zavŕšenie arogancie
A keď už je ďalší tunel na svete, prečo nepritvrdiť? V rozhovore pre týždenník Euro Klaus už hovorí, že rozklad politiky je podľa neho síce celosvetovým problémom, no v Česku je ešte citeľnejší vinou aktivity jedného človeka. „Tým je bezpochyby Václav Havel s jeho nepolitickou politikou, s jeho občianskou spoločnosťou a s jeho permanentným atakom na politické strany.“
Zostáva azda už len vytunelovať aj náboženstvo. Ak je Václav Havel „služobník Satana“, hádajte, kto je Václav Klaus. Známy vtip hovorí: „Viete, aký je rozdiel medzi Bohom a Václavom Klausom? Boh si nemyslí, že je Václav Klaus.”
Čo si to ten Boh dovoľuje? Tak by to, pán Hájek, rozhodne nemalo zostať!
-
Jiří Pehe
(Preklad pôvodného článku, ktorý bol publikovaný v českých internetových novinách Deník Referendum. Medzititulky: AM Report.)
Ďalší príbuzný článok:
Prečo Klaus útočí na Havlovu autoritu
