Ak pred súdom stojí bývalý europoslanec, ktorý bol ochotný prijať úplatok, otázka je, prečo pred súdom nestoja aj tí, čo mu úplatok ponúkli.
„Škandalózne odhalenie: europoslanci sľúbili zákony za hotovosť“ – uviedol 21. marca 2011 v titulku Sunday Times. Krátko na to rumunský denník Revista 22 pripomenul ďalšie prípady korupcie v európskych inštitúciách a poznamenal, že tento škandál je len vrcholom ľadovca.
Lenže podobný titulok by mohol znieť aj opačne: “Škandál: novinári sľúbili za zákony hotovosť.” Vyberte si, ktorý titulok chcete, oba sú pravdivé. A obe strany by mali niesť rovnakú zodpovednosť.
Traja europoslanci neboli prví, ktorí sa chytili do pasce lobistického divadla novinárov Sunday Times. V roku 2008 musel odstúpiť vplyvný nemecký člen európskej komisie Fritz Harald Wenig potom, ako na neho novinári použili rovnakú metódu a on rovnako prikývol. Teraz sa s vidinou sto tisíc eur ročne za ovplyvňovanie európskej legislatívy zahrával so svojím osudom niekdajší rakúsky minister vnútra a europoslanec Ernst Strasser, ďalej Zoran Thaler zo Slovinska a Adrian Severin z Rumunska.
Hlasy na predaj
Niekdajší rumunský vicepremiér Adrian Severin tvrdí, že sa nedopustil ničoho ilegálneho, robil len poradenstvo. Údajným lobistom poslal mail takéhoto znenia: „Chcem Vás len informovať, že daný pozmeňovací návrh bol včas predložený na prerokovanie.“ Na tom by samozrejme nebolo nič zlé. Lenže podľa Sunday Times im potom poslal faktúru na 12 000 eur za „poradenské služby týkajúce sa kodifikácie smernice 94/19/EC, smernice 2009/14/EC a ich pozmeňovacích návrhov“.
Rakúsky denník Kleine Zeitung cituje štátnu zástupkyňu Alexandru Marunaovú, podľa ktorej Strasser ako europoslanec chcel predať svoj hlas a svoju prácu za peniaze a „pre stotisíc eur chcel urobiť všetko“. Doktor práv Strasser falošným lobistom Claire Nevellovej a Jonathanovi Calvertovi síce prisľúbil, že predloží pozmeňovacie návrhy k smernici o poistení vkladov, vinu však popiera. Jeho advokát Thomas Kralik tvrdí, že s novinármi hovoril o peniazoch preto, lebo mal podozrenie, že ide o aktivity tajných služieb a chcel zistiť, kto a čo stojí v pozadí, píše denník Die Presse.
Tejto výhovorke neverí ani sudca Georg Olschak. Strasserov advokát ale pripomína, že údajní lobisti v decembri 2010 jeho klientovi predložili zmluvu o spolupráci, ktorú však Strasser nepodpísal. Rovnako považuje za dôležité, že nedošlo k žiadnej trestnej činnosti, pretože jeho klient nijaké peniaze neprevzal. Za zmenu legislatívy dokonca ani veľmi neloboval, ak za lobing nepovažujeme šesťdesiat sekundový rozhovor na chodbe s nemeckým europoslancom Karl-Heinz Florenzom, odborníkom na elektroodpad, ktorému Strasser navrhol, aby pozmeňujúcim návrhom zmenil znenie jedného zákona. Florenz podľa vlastných slov návrhu ani nevenoval pozornosť, pretože Strasserove argumenty nestáli za reč.
Buzekov plán
V roku 2011 Konferencia predsedov Európskeho parlamentu odsúhlasila plán svojho predsedu Jerzyho Buzeka, ktorý vytiahol do boja proti korupcii medzi europoslancami. Jeho koncepcia stojí na štyroch pilieroch: povinná registrácia lobistov (doposiaľ je dobrovoľná); posilnenie etického kódexu poslancov, tak, aby existovali jasné pravidlá pre ich vzťahy s lobistami; zmena procedurálnych pravidiel a napokon ustanovenie etickej komisie v Európskom parlamente. Ako pred časom pripomenuli poľské noviny Rzeczpospolita, „momentálne neexistuje jediná organizácia, ktorá by bola schopná zistiť, či niektorý z poslancov porušil kódex“.
Buzekov plán sa začína napĺňať. Nový etický kódex je v platnosti už od januára tohto roka a zaväzuje europoslancov predkladať prehlásenia o svojich mimoparlamentných zárobkových aktivitách presahujúcich 5000 eur ročne. Do toho sa započítavajú napríklad prednášky na univerzitách, odborné poradenstvo či publikačná činnosť. Kódex ďalej nariaďuje europoslancom zverejňovať členstvo v riadiacich orgánoch spoločností alebo neziskových organizácií, a to aj spätne za obdobie troch rokov pred zvolením. Musia tiež odmietnuť všetky dary a pôžitky drahšie než 150 eur. Ak napríklad z protokolárnych dôvodov také dary prijmú, musia ich odovzdať šéfovi parlamentu.
V Bruseli funguje zhruba 15 tisíc lobistov a 2600 záujmových skupín. Daniel Guegnon, najväčší kaliber bruselského lobingu, založil akúsi lobistickú akadémiu s názvom European Training Institute a hrdo tvrdí, že Brusel je pre jeho absolventov doslova raj.
Legálne možnosti pre oficiálny lobing
Zástupcovia lobistických skupín, ktoré sú dobrovoľne registrované, sa môžu zúčastňovať zákonodarného procesu najmä v komisii, kde majú možnosť verejne sa vyjadrovať k legislatívnym návrhom. Ďalšie legálne možnosti majú priamo v parlamente. Pri veľkosti europarlamentu a jeho obmedzenej legislatívnej právomoci a vzhľadom na prísnosť bruselských pravidiel lobingu mohol byť postup dvoch takzvaných investigatívnych novinárov naozaj podozrivý. Ako nedávno uviedol Český rozhlas, „Európsky parlament má 754 členov, a keby si niekto chcel kúpiť polovicu poslancov na presadenie čohokoľvek, tak sa nedoplatí. Navyše europarlament má len spolurozhodovaciu právomoc. Legislatívu v rovnakom znení musí schváliť aj európska rada, ktorú tvoria ministri či premiéri jednotlivých štátov. Takže okrem poslancov by korupčník musel kúpiť aj národné vlády. Je teda veľmi nepravdepodobné, že by sa európska legislatíva dala ovplyvňovať korupciou.“ Ale ako dodáva Český rozhlas, „neznamená to však, že by v Bruseli neboli úplatní ľudia“.
Ak by však podobný plán, aký predložil Jerzy Buzek, bol zrealizovaný už dávnejšie, ani novinári Sunday Times by sa v honbe za ďalšou senzáciou dnes nemohli hrať na lobistov, klamať a ponúkať úplatky, za čo dnes nenesú žiadnu zodpovednosť.
-
Marián Balázs
