Írsky spisovateľ Colm Tóibín sa v článku pre švédsky magazín zamýšľa nad tým, že Európska únia postupne koncentruje toľko moci a právomocí, že pomaly môže začať strácať dôveru občanov. Zároveň upozorňuje, že na veľký európsky sen by sme nemali zabudnúť.
Zo súboru politických hodnôt Európska únia mala vytvoriť „komplexný systém, ktorý by postavil hodnoty humanity, bohatú kultúru a myšlienku rovnoprávnosti do popredia našich záujmov,“ píše írsky spisovateľ. V súčasnej situácii krízy sa však ukazuje, že „hoci staré meny sú preč, alebo aspoň väčšina z nich, staré spôsoby myslenia pretrvávajú“. Nemali by sme však zabúdať, čo európsky sen kedysi znamenal.
„V Európe existuje myšlienka humanistickej kultúry“ a boli časy, keď zásadné pre ňu boli „humanistické myšlienky tolerancie, rovnakých šancí a spoločenského pokroku“. Európa bola synonymom pokroku (zvlášť v krajinách ako Grécko, Portugalsko, Španielsko a Írsko) a dnes je aj synonymom mieru. Zlepšili sme našu infraštruktúru a aj naša politická kultúra sa zmenila.
Dnes sú však pre Európu charakteristické aj akési tajomstvá. To, čo sa odohráva za zatvorenými dverami a objavuje sa najvyššie v dôverných záznamoch, má na náš život väčší dosah než dianie v našom vlastnom parlamente. Tým, že Európska únia využíva systémy zvyčajne vyhradené diplomatom, „si vytvorila zvláštneho nepriateľa zvaného ľud. Vznikli tak dva mocenské bloky – európski občania, ktorí majú čoraz menej moci, a európski vládcovia, ktorí jej majú každý rok viac a viac.“
Avšak viaceré presadené zmeny sú výborné. Môžeme voľne prechádzať cez hranice bez čakania na kontroly a pečiatky do pasov. Môžeme žiť a pracovať v podstate kdekoľvek. „Bol som nadšený tým, ako západná Európa po roku 1989 prijala do svojej náruče východné krajiny,“ pokračuje Tóibín. „Bol som nadšený aj myšlienkou, že sa stane spoločenstvom nie štátov, ale miest, pretože naše mestá a myšlienky a predstavy, ktoré sa v nich šíria, sú veľkým európskym výtvorom.“ Nadšením ho napĺňalo aj to, že nacionalizmu, snu 19. storočia a nočnej more 20. storočia, v podstate odzvonilo. Avšak s jemným sklamaním dodáva, že kedysi veril, že naše chápanie ľudských práv bude také silné, že bude mať vplyv na dianie v Číne či na Blízkom východe.
Dnes sa však Nemecko a ďalšie bohaté európske krajiny tvária, „akoby boli zdrojom všetkej európskej múdrosti, a čo viac, zdrojom všetkej jej autority“. V Európe nastal nový deň, akési prebudenie z veľkého sna. „Zostáva nám spomienka na sny, ktoré sa nám kedysi javili ako možné. A zostali nám aj obrazy, knihy, piesne a symfónie, veľké galérie, múzeá, knižnice a verejné budovy, z ktorých sa naše kultúra skladá. Môžeme sa prechádzať nočnými ulicami Lisabonu či Rigy, Atén a Dublinu, Kostnice a Štokholmu, a veriť, že príde nová vlna sociálnej solidarity a politického idealizmu. A že bude azda ešte silnejšia, teraz, keď sme sa presvedčili, aké krehké tieto veci môžu byť.“
-
(red)
