Rozpočtové provizórium. Nefunkčnosť. Neistota. Nie, nič z toho sa oficiálne neskloňovalo v súvislosti so situáciou, v ktorej sme sa ocitli v dôsledku neúspešného ostatného rozpočtového summitu EÚ. Problém bol elegantne odsunutý na január 2013, bez výhľadu na dohodu.
To, čo dnes nazývame rozpočtom EÚ, nie je v skutočnosti rozpočet v pravom zmysle slova, lebo stále nie je podložený jednotnou fiškálnou politikou. Plní funkciu de facto spoločného fondu v ročnom objeme zhruba 130 mld. EUR (necelé 1 % HDP EÚ). Celá diskusia je tak prevažne o tom, ako tento „fond“ prerozdeliť a v akej miere ho prípadne navýšiť či ponechať v súčasnej výške. Pôvodný návrh Európskej komisie počítal s nárastom rozpočtových výdavkov EÚ na roky 2014-2020 v priemere približne 146 mld. EUR ročne. Z makroekonomického hľadiska má však pre Európsku úniu či už ponechaný, alebo navýšený fond zanedbateľný význam. Ide tak skôr o transfer od bohatých krajín smerom k chudobnejším.
Deklarovaný prejav solidarity v duchu „ideálu“ kohézie však v praxi často prináša okrem iného aj dodatočnú korupciu do krajín, ktoré sú čisto prijímateľmi. Hoci sa (nielen) medzi podnikateľmi hovorí o „prekliatych“ eurofondoch, vedie sa o ne tuhý boj.
Systém funguje, pokiaľ vyhovuje všetkým zúčastneným. Ale práve ostatné rokovania o rozpočte ukázali, že nespokojných krajín (prevažne z radov prispievateľov) pribúda. Mnohé z nich už stihli pohroziť vetovaním európskeho rozpočtu, pokiaľ nedôjde k redukcii predovšetkým výdavkovej stránky.
V čase krízy a výdavkových škrtov na národných úrovniach by sa logicky malo šetriť aj na úrovni nadnárodnej. Lenže predseda Európskeho parlamentu na oplátku pohrozil vetovaním rozpočtu - pre zmenu z toho dôvodu, že ak bude odklon od pôvodného návrhu EK výrazný (inak povedané, ak by sa v rozpočte EÚ škrtalo priveľa), Európsky parlament dohodu lídrov členských štátov nepodporí.
Práve súdržnosť sa za posledné roky z celého systému opakovane a evidentne stráca. Nejednotnosť, či neschopnosť vhodne reagovať na nové výzvy, pred ktorými Európa stojí, sú symptómom problému. Európe chýbajú skutočné osobnosti, ktoré by dali novú podobu jej fungovania i spolupráce. Osobnosti, akými boli napríklad Konrad Adenauer, Jean Monnet, Robert Schuman, Jacques Delors, či Helmut Kohl. Osobnosti, ktoré by si nedávno udelenú Nobelovu cenu za mier naozaj zaslúžili. Táto generácia politikov, ktorá Európu po vojne postupne budovala, mala víziu, jasný cieľ, ktorý spočíval v nevyhnutnej spolupráci a opätovnom vybudovaní, tentoraz už spoločnej Európy. Nanovo a lepšie. S jasným predsavzatím spoločne riešiť spoločné problémy.
Súčasné politické elity už jednotnú Európu dostali takpovediac na tanieri, pričom si neosvojili hodnoty, na ktorých bola Európa budovaná, ba ani len základné pravidlá zdravého rozpočtového hospodárenia. Postupne sme tak svedkami opačného procesu, opätovného oživovania nacionalistických tendencií. A to je viac než smutné.
- Radovan Kavický
