Pred necelými dvoma rokmi som mal možnosť vypočuť si názory nášho podpredsedu Európskej komisie na tému krízy v Európe a novej architektúry riadenia EÚ. Za začiatok dlhovej krízy, a teda problémov v Európe, vtedy označil hypotekárnu krízu v USA, ktorá sa „preliala“ do Európy. Ako podstatu amerických aj európskych problémov označil opakované zlyhanie ratingových agentúr, a to predovšetkým preto, že všetky tri hlavné a dlhodobo rešpektované agentúry sú americké, súkromné, etablované a, citujem, „nikým nekontrolované“. Veľkoryso a promptne ponúkol aj riešenie: vytvorenie európskej, verejnej a novej ratingovej agentúry, ktorá by úverové riziko a schopnosť európskych štátov požičať si a splácať dlhy hodnotila vraj lepšie (skôr by sa žiadalo povedať voľnejšie a jej výstupy by minimálne niekoľko rokov neboli natoľko rešpektované, ale to je na inú diskusiu).
Pomyslel som si, ako je vôbec možné, že niekto, kto je tak vysoko v európskych štruktúrach, vôbec nerozumie podstate dlhovej krízy v Európe, ba ani len základným princípom prideľovania ratingu. Tomu, že má byť najmä nezávislý, teda bez prepojenia subjektu, ktorý rating udeľuje, investora, ktorému rating slúži pri investičnom rozhodovaní, a objektu, ktorému je daný rating prideľovaný.
Podobné otázky dnes vyvoláva aj vízia Európy ako bankovej únie. Slová „mechanizmus“ a „stabilita“, ako aj ich rôzne obmeny sú v bruselskom žargóne veľmi populárne. Po Európskom mechanizme stability a Európskom stabilizačnom mechanizme tu máme najnovší plán Rady Európy vytvoriť nový „mechanizmus“, tentoraz Mechanizmus spoločného dohľadu.
Toto opatrenie neznamená skutočnú bankovú úniu a priamo nepomáha popasovať sa s akútnym problémom, teda potrebnou rekapitalizáciou mnohých európskych bánk a dlhovou krízou v Európe. Európska centrálna banka tak od marca 2014 preberie nové kompetencie a bude vykonávať priamy dohľad nad európskymi bankami. Zároveň budú nezmyselne a striktne oddelené monetárne úlohy (vzťahujúce sa len na členov eurozóny) a úlohy dohľadu (vzťahujúce sa aj na krajiny mimo eurozóny, takže pri hlasovaniach vzniknú rôzne kategórie krajín a z toho vyplývajúce rôzne motivácie). Na národnej úrovni tak zostanú len silno oklieštené kompetencie, hoci práve lokálne/národné centrálne banky daný trh a dané bankové subjekty poznajú najlepšie a vedia ďaleko lepšie identifikovať problémy už v zárodku. Našli teda európski politici práve v bankovej únii toľko očakávané riešenie krízy?
- Radovan Kavický
