V prvých storočiach v Európe prekvital staroperzský kult boha slnka Mitrasa, ktorý bol ochrancom a strážcom svetla a pravdy a víťazil nad tmou a klamstvom. Preto dostal v časoch perzského kráľa Artaxerxesa II. pomenovanie Sol invictus, nepremožiteľný boh slnka.
Do európskej časti Rímskej ríše tento kult ešte pred naším letopočtom priniesli piráti, ktorí boli v zajatí. Kult sa šíril tak rýchlo, až sa zdá, že keby cisár Konštantín v štvrtom storočí nevydal Milánsky edikt, Rímska ríša by sa stala mitracistickou.
V druhom storočí medzi uctievačmi tohto kultu boli už nie len pohania, ale prekvapivo aj kresťania. Ako k tomu mohol dôjsť? Netreba zabúdať, že stále ide o obdobie neslobody a prenasledovania kresťanov s takou intenzitou a takými hrozbami, aké si sotva dokážeme predstaviť. Príčiny preto boli dve: prenasledovanie kresťanov, počas ktorého boli kresťania donucovaní k tomuto kultu, a prvky mimoriadne blízke kresťanskej liturgii.
Povinná oslava boha Mitrasa
Mitrasov kult obsahoval iniciačné obrady podobné kresťanskému krstu a birmovaniu, ako aj liturgické lámanie chleba nápadne podobajúce sa kresťanskému obradu. Tento kult mal aj svojich askétov i apoštolov.
Cisári podporovali šírenie tohto kultu a boli jeho najvyššími kňazmi. V niektorých východných provinciách, kde sa riadili staroegyptským kalendárom, slávili tento kult 6. januára, ktorý bol v tomto kalendári chybne označený ako deň zimného slnovratu.
V roku 274 cisár Aurelianus postavil v Ríme mitracistický chrám. Sviatok narodenia boha Mitrasa vyhlásil za povinný a stanovil ho na 25. december, t. j. na deň zimného slnovratu podľa juliánskeho kalendára. Podstatným zámerom, prečo cisári podporovali šírenie toto kultu, bolo vytlačenie kresťanstva na základe princípu Divide et impera. Najlepšou propagandou boli veľké slávnosti.
Účasť na decembrových ľudových slávnostiach boha Mitrasa bola teda povinná a neúčasť sa trestala. No účasť na liturgickom slávení v chráme bola dobrovoľná. To svedčí o tom, že dôležitejšie než skutočné vyznávanie kultu boli masové a pompézne slávnosti v uliciach. Deň slávnosti bol dňom pracovného voľna.
Pasca a dilema pre kresťanov
Na počesť boha Mitrasa si ľudia 25. decembra museli povinne vyzdobovať svoje domy. Kresťania tak stáli pred dilemou: ak si vyzdobia domy a zúčastnia sa na povinnej oslave boha slnka, bude to popretie Krista. Ak to neurobia, previnia sa voči cisárovi a môžu byť odsúdení na smrť.
Kresťania boli prenasledovaní a odsudzovaní už aj na základe mnohých falošných obvinení, ktoré proti nim vzniesol rímsky filozof Celsus v roku 178. Podľa kronikárov len v Egypte bolo každý deň popravených tridsať až šesťdesiat kresťanov. V prvých dvoch storočiach bolo desať veľkých prenasledovaní kresťanov a každé z nich malo asi štyritisíc obetí. Ilegálne pôsobiaci biskupi preto hľadali odpoveď, ako túto dilemu vyriešiť. Práve pri hľadaní tejto odpovede nastal historický zvrat.
Geniálne riešenie
Aby nemuseli umierať ďalšie stovky kresťanov, aspoň nie prei odporovanie mitracistickému kultu, väčšina biskupov tvrdila, že tieto pohanské sviatky treba naplniť iným, kresťanským obsahom. Otázka znela ako. Ich odpoveďou bolo, že 25. december treba premeniť na taký sviatok, na ktorom by sa mohli zúčastniť bez výčitiek svedomia aj kresťania, aby sa tak vyhli zbytočným popravám. Zároveň vedeli, že podľa rímskeho práva sudcovia súdili iba podľa vonkajšieho konania osôb, o vnútorné presvedčenie sa nezaujímali.
Preto si 25. decembra začali pripomínať narodenie Krista. V súvislosti s ním začali používať pojmy, aké používal pohanský kult boha slnka. Keď sa potom zúčastnili na povinných ľudových slávnostiach, splnili cisárske nariadenie, no zaužívanú slovnú symboliku vzťahovali na Krista. Nazývali ho Vychádzajúcim slnkom, Svetlom sveta a podobne.
Takéto počínanie uspokojilo aj rímske úrady, pretože zákon bol dodržaný. Či tieto vonkajšie prejavy konajú z úcty k bohu Mitrasovi, alebo nie, Rimanov nezaujímalo. Iné vnútorné presvedčenie dokonca nemohlo byť ani dôvodom na obžalobu. Toto geniálne riešenie napokon zachránilo tisíce životov.
Takto sa začínala cesta k Vianociam ako oficiálnemu pripomínaniu si narodenia Krista.
Po Milánskom edikte
Po Diokleciánovi nastúpil na cisársky trón Konštantín Veľký, ktorému sa podarilo úspešne vyhnúť nástrahám politických intríg i najatých vrahov. Podarilo sa mu zvíťaziť nad viacerými protivníkmi a vzbúrencami, avšak proticisára Maxencia dokázal poraziť iba s pomocou kresťanov. Na znak vďaky vydal Milánsky edikt (313), zabezpečujúci kresťanom v celej ríši náboženskú slobodu.
Bolo by teda logické, aby uzákonil aj sviatok Vianoc, k čomu však v čase pred Nicejským koncilom (325) nedosšlo. Konštantín totiž všetky sily vrhol do zápasu za zvrhnutie spoluvládcu Licinia, ktorý chcel pre seba získať cisársky trón. Na druhej strane ani samotní západní biskupi spolu s pápežom Silvestrom I. to v tom čase nepovažovali za najdôležitejší problém. Konštantín tak až do víťazstva nad Liciniom (324) vyhlásil za povinný sviatok iba nedeľný deň.
Avšak už niekedy medzi rokmi 325 – 335 sa v Ríme začali sláviť Vianoce 25. decembra. Mitracistický kult spojený s týmto dátumom postupne ustupoval, až sa tento deň definitívne a všeobecne presadil ako sviatok narodenia Ježiša Krista.
-
Marián Balázs
