Michal Hvorecký patrí k tým, čo pozorne vnímajú všetky dôležité udalosti, ale aj tie menšie, zdanlivo menej podstatné. Jeho najnovšia kniha Naum, ktorá tohto roku vyšla vo vydavateľstve Marenčín PT, obsahuje jedenásť poviedok so širokou tematickou škálou.
Geograficky v nich dominuje hlavné mesto republiky, ale cesty autora nás zavedú aj do severozápadného i juhovýchodného regiónu. Opätovne sa tu prejavuje Hvoreckého cit pre rôznorodosť.
Viedenský Burgtheater sa rozhodol pripraviť premiéru hry Alžbeta Druhá v Bratislave. V tej Bratislave, kde v sa roku 1990 ešte oproti predchádzajúcemu obdobiu nič nezmenilo. “Štát už mal novú vládu aj demokraticky zvolený parlament a pred mesiacom sa konali prvé slobodné voľby. Ale metropola na Dunaji vyzerala úplne rovnako ako za komunizmu,” píše Hvorecký. Ani s kultúrou sa zatiaľ nepohlo vpred.
Hlavným hosťom predstavenia bol rakúsky kancelár Bruno Kreisky, ktorý sedel v lóži na invalidnom kresle. Treba povedať, že Thomas Bernhard, autor hry Alžbeta Druhá, a Bruno Kreisky sa nemali príliš v láske. Bernhard označil Kreiskeho za “polohodvábneho socialistu”. Do historickej budovy Slovenského národného divadla 27. júla 1990 na slávne predstavenie väčšina publika prišla z Viedne. Domáci záujem bol mizerný!
V novele/poviedke Návrat na Dunaj rozoberá Hvorecký osudy Nika Senara, ktorý sa narodil v Báčskom Petrovci vo Vojvodine, ale počas občianskej vojny ušiel na Slovensko, odkiaľ pochádzali jeho predkovia. Jeho čiernobiele fotografie o živote posádky v podpalubí turistických lodí vzbudili na benátskom Bienále mimoriadnu pozornosť. „Téme venovali titulnú stranu veľké časopisy a noviny a dokonca sa kvôli odhaleným katastrofálnym podmienkam pracovníkov menila legislatíva – jedna francúzska europoslankyňa si na tom urobila meno. Dvadsaťpäť Nikových veľkoformátových diapozitívov nainštalovaných v osvetlených boxoch a niekoľko doplňujúcich dokumentárnych digitálnych snímok prešlo z malej bratislavskej galérie Vrak cez viedenskú Kunsthalle a Tate Liverpool až do newyorského Múzea moderného umenia. Niko ukázal pracovníkov v hraničných situáciách pod extrémnym tlakom na výkon a mizerne zaplatených, mnohých s neliečenými pracovnými úrazmi (…).“ Len málokto však vedel, že Senar „mal síce štyri mesiace na palube fotoaparát, ale ani jediný raz nestlačil spúšť. Svoje zážitky neskôr detailne zrekonštruoval s hercami a modelmi vo svojom ateliéri na periférii Bratislavy, kde dokonca vybudoval dve kajuty.“
Záujem o Nikovu osobu bol obrovský. Lenže “kvôli projektu Vôbec nič sme nevedeli! Nika predseda slovenského parlamentu nazval vlastizradcom a šéf extrémistickej strany žiadal jeho vyhostenie z krajiny”.
Opäť typický Hvorecký, ktorý tak dáva veľký otáznik za tým, aká podoba demokracie sa udomácňovala na Slovensku. Zároveň vyjadruje aj obavu, aká bude v takýchto podmienkach budúcnosť umenia. Nie je to však iba slovenský problém: “V chorvátskych kníhkupectvách nenájdete jedinú srbskú knihu a naopak takisto nie. Aj preklady klasikov sa robili nanovo, Tolstého či Faulknera predsa nemožno čítať v jazyku úhlavného nepriateľa.”
Naum má vynikajúce časti, no objavujú sa aj menej záživné, kde proste chýba ten typický Hvorecký. Napätie sa zakladá na vnímaní a zachytení nedostatkov fungovania demokracie. A popri tom aj na menej zdôraznených obavách o budúcnosť umenia vrátane beletrie. Toto sú Hvoreckého silné stránky. Kde je konkrétnejší, literárne bližší k realite, tam je vynikajúci. To platí aj o knihe Naum.
-
Béla Susla
