Možno si ešte niekto pamätá mýtus, ako ponovembrový minister školstva Ladislav Kováč označil časť učiteľov za mäkkýšov (naposledy toto označenie dementoval 18. septembra) – a viac či menej povrchnému pozorovateľovi sa mohlo zdať toto dehonestovanie učiteľského stavu ako opodstatnené. Napokon, kto z nás by nepoznal aj takýto typ učiteľa. Pred velikášskou nadradenosťou nad slovenskými učiteľmi nás mohlo zabrzdiť poznanie, že každý stretol aj PÁNA UČITEĽA (poznal som takých na základnej, strednej aj vysokej škole) a vie, že takéto dehonestovanie celého stavu je nefér. Príznačná je aj skutočnosť, že pred novembrom 1989 zvykla víťaziť vo voľbách komunistická strana so ziskom takmer sto percent (a zvaliť to na zbabelosť učiteľov sa jednoducho nedá).
Faktom však je, že dvadsať rokov od novembrovej zmeny nepatrili učitelia k profesiám, ktoré by sa drsnejšími metódami (podobne ako kamionisti či lekári…) hlásili o svoje miesto na slnku - rozumej lepšie ocenenie, adekvátne ich priam renesančnej mnohofunkčnosti (viac pozri v tomto blogu). Až teraz sa v nich niečo zlomilo (titulok som si požičal od Vlada Donnera z Nového času zo začiatku 90. rokov, keď chrbticu v sebe objavila Keltošovej Demokratická strana).
Je možné, že protest učiteľov inšpirovala úspešná akcia lekárov, prípadne že „radikalizáciu“ učiteliek ovplyvnil vznik nových školských odborov a zmena vo vedení odborovej organizácie, a ako vieme, konkurencia je sviňa, ak ide o zvýšenie motivácie v akejkoľvek oblasti, nielen pri snahe o udržanie dominantného postavenia v súboji dvoch odborových organizácií. To už dnes nie je dôležité.
Kľúčové je, že učitelia väčšinovo očakávajú od vlády zvýšenie svojich platov a zlepšenie pracovných/vzdelávacích podmienok, a v neposlednom rade aj kvalitatívne zmeny v systéme vzdelávania. A že sú ochotní za to aj štrajkovať a rozdať si to s mocou.
Možno nie je celkom fér voči Robertovi Ficovi, že práve teraz sa proti nemu postavili učiteľky a študenti – ale fakticky si o to koledoval, keď pred rokom odmietol zahlasovať za euroval a priviedol Slovensko k predčasným voľbám spoločne s Mikulášom Dzurindom, ktorý v tom čase ani len netušil, že mu spis Gorila zlomí väzy. Blbé takisto je, že vystupovať proti učiteľkám z pozície arogancie a sily sa Ficovi nemusí vyplatiť a zrejme ani nevyplatí. Aj keď treba priznať, že sa o to snaží – a jeho slová o zneužitých študentoch patria do zlatého fondu (česko)slovenského boľševizmu.
Netreba zakrývať, že pre istú časť študentov majú protesty aj podobu vítaného happeningu, ale bolo by naivné podceňovať mladú generáciu, že nevie, o čo v tejto krajine ide, že netuší, aký skorumpovaný a mafiánsky systém sa podarilo rukou nerozdielnou vybudovať Mečiarovi, Dzurindovi a Ficovi a že jej je to jedno…
Ak sa navyše dnes a denne dozvedajú, ako sa v tejto krajine šafári so štátnymi financiami, ako si štátni manažéri poisťujú sexuálne obťažovanie podriadených, ako sa človek zodpovedný za miliardovo zbabraný mýtny tender stal podpredsedom vlády pre strategické investície, musí byť pre triezvo uvažujúceho tínedžera nepochopiteľné, že práve pre primerané ocenenie učiteľov v tejto krajine ani čert nič nenájde.
Samozrejme, všetci vieme, že zvýšenie platov pre učiteľov nie je všeliek (navyše niektorí si zaslúžia viac, iní menej) – a že cesta ku kvalitnému školstvu a vzdelanému absolventovi je dlhšia ako mnohé iné. Ale bez toho, aby sa do školstva pritiahli (či udržali) tí najlepší, čo sa bez zvýšenia platov nedá, sa to ani nepodarí. Zatiaľ to chápu najmä tí s vyšším vzdelaním, tvoriví odborní pracovníci, obyvatelia Košíc a Bratislavy, v Bratislavskom, Košickom a Trnavskom kraji… Ale všetky pozitívne zmeny sa začínali takto a v takomto prostredí.
- Róbert Kotian
