Keď Václav Havel hovoril v rôznych situáciách metaforicky o blbej nálade alebo o démonoch, ktorí sa pohybujú v spoločenskom priestore, hovoril o tom so sebe vlastnou eleganciou a hĺbkou výpovede. Metaforický jazyk má vo verejnom diskurze svoje miesto. My sa však pohybujeme stále viac v priestore, v ktorom má verejný diskurz nie metaforický, ale úplne konkrétny rozmer.
Keď poviete 150 000 euro, je to suma, ktorú priklepli kolegovia sudcovia svojmu najvyššiemu kolegovi. Viete, že si za to môžete kúpiť v Bratislave byt, prípadne si za to môžete kúpiť niekoľko nových áut. Niektorí ľudia si vedia vypočítať, že je to 500 násobok sumy, z ktorej musia vyžiť mesiac čo mesiac mnohí občania Slovenska. A možno aj oľutujete, že ste si aj vy netelefonovali s narkobarónom.
30 000 euro je napríklad suma, ktorá robí na Slovensku z bežného občana milionára a platiteľa milionárskej dane. Ale máte smolu. O vás nikto film nenatočil. Prežiť dva roky vo väzení za film, v ktorom filmárka obrazom ukáže, ako funguje nemocná moc, vôbec nie je metafora. A Tatarkov démon súhlasu sa stále hlbším hlasom prihovára verejnosti, ktorá sa bojí alebo stráca motiváciu na tento hlas konformizmu reagovať. Je to jednoducho tak. Kto má moc, ten má moc.
Ako chutí táto moc, ukazujú príbehy ľudí, ktorým sa podarilo vysúdiť oveľa viac, ako milióny obyvateľov tejto krajiny vo svojom živote zarobia. A to nezabudnime na to, že je to pre nich len niečo na prilepšenie, lebo ako „predsedovia a predsedníčky” inštitúcií a členovia či členky mocenského privilegovaného stavu opradeného rôznymi imunitami majú títo mocnári aj stále a pravidelné príjmy. Na slovenské pomery nadštandardné.
-
Miro Kocúr
