Určite veľmi vydareným počinom tohto roka je vydanie knihy poviedok Lucie Piussi Život je krátky. Všetkých osem poviedok je úzko spätých s divadlom Stoka, ktoré pre Luciu stále znamená veľmi veľa.
Ako hovorí ona sama, “zbierka obsahuje osem poviedok, a hoci nie všetky sa priamo týkajú Stoky, jej duch je prítomný v celej knihe”. Štyri poviedky sú práve z obdobia, keď aj ona sama pôsobila v tomto divadle. Zo všetkých žiari každodenný, bežný ŽIVOT, ktorý je niekedy radostný, inokedy drsný či smutný. Nie je to žiadne skrášľovanie bežných dní umelcov, spevákov či robotníkov, naopak, Lucia zachytáva momentálne nálady, či už ide o nejaký závažnejší problém, alebo príjemné rozpoloženie. Aj preto je čítanie týchto poviedok fascinujúcim zážitkom.
Autorka nemieni riešiť problémy svojich postáv silou-mocou tak, aby záver bol romantický, krásny, podľa zásady „dobro zvíťazí nad zlom“. Nie. A práve v tom Lucia Piussi jednoznačne a prirodzene vyniká. Život vie byť náročný, neúprosný, no rozdáva aj krásne momenty, pre ktoré sa oplatí držať nad vodou – a žiť. Beztak je ten život taký krátky!
Rozprávačský talent autorky je jednoduchý, na mnohých miestach až vulgárno-prostý.
_________________________
„»Všade na svete sú aj zlí, aj dobrí ľudia, Sveťuško!« Cupkám pri ňom ako verný psík a on ma samozrejme nevníma, už zas nad niečím zhnusene dumá, lebo zrazu zastane, ako to len on vie, ako avantgardný herec na okraji chodníka, akoby šiel predpovedať mravcom katastrofu, chytí sa oboma rukami za hlavu a besnie: »Lenže títo hajzli nám tu vládnu, anjelik! Tu vládne úradno-štátna mafia, dievčatko! A keď sa spýtaš hocikoho tu, na ulici, teráááz – naráááz, povie ti, že tak je to dobre (…).« Stále viac tlmene kričí, stále tichšie a hrozivejšie, až chrčí, nabehnú mu žily na krku – kto by ho nepoznal, alebo by len tak išiel oproti na chodníku, uf, asi by prešiel na opačnú stranu. No on sa vzápätí vzpriami, úplne pokojný, ako herec, ktorý si len niečo skúšal, vraví: »A čo tu na teba kričím, anjeliček?«“ (Z poviedky Nesmrteľný kocúr)
_________________________
Hlavné postavy jednotlivých príbehov sa neraz trápia, no ich bolesti a utrpenia potlačí silný optimizmus. Lebo sú to ľudia, čo už voľačo prežili, preskákali a dokážu mať radosť aj z nie práve ľahkého života. Týchto hrdinov Lucie Piussi môžeme mať radi. Dokonca až natoľko, že im fandíme, aby zajtrajšok bol pre nich naozaj radostnejší než včerajšok či dnešok.
-
Béla Susla
