„Žijeme v období trvalého napätia medzi demokraciou a Európou, medzi orientáciou voličov a nutnosťou zachovať spoločný európsky projekt“ – napísal politológ Angelo Panebianco (na obr.) v Corriere della Sera. Politológ pripomína, že toto napätie nie vždy dokážeme mať pod kontrolou a neraz prechádza do otvoreného konfliktu. Jedni si sťažujú, že oni musia zachraňovať krajiny, ktoré sa správali nezodpovedne, druhým sa nepáčia škrty a konsolidačné opatrenia na riešenie krízy. Trhlina, pretínajúca eurozónu, t. j. trhlina medzi demokraciami severu a demokraciami stredozemia sa prehlbuje.
Panebianco v článku ďalej stručne charakterizuje situáciu v Taliansku a potom kladie zásadnú otázku: Prečo by si politické strany nemohli predsavziať, že budú viesť korektnú politickú kampaň, bez útokov, ale s konkrétnymi riešeniami a projektmi? Doposiaľ boli pre kampane charakteristické predovšetkým dva prvky: sľuby a obraz nepriateľa. Sľuby mobilizujú nerozhodnutých a ukazovanie na nepriateľa či ideologický boj mobilizuje vlastnú voličskú základňu. Miesto toho by dnes politické strany mali viesť čestnú a korektnú politickú súťaž s jasným programom a s konkrétnymi návrhmi, ako by riešili problémy v školstve či zdravotníctve, ako by prerozdeľovali zdroje atď. Hoci taliansky politológ to píše v talianskom kontexte, jeho poznámky sa zjavne netýkajú len tejto krajiny.
Aj Panebianco však vidí istý rozpor: ak občania nemajú radi nepopulárne opatrenia, prečo by teda politické strany pred voľbami ohlasovali práve takéto kroky? Politológ nemá na tento problém odpoveď, no tvrdí, že ak sa od občanov očakáva, že v mene riešenia krízy sa zakaždým prispôsobia situácii, tak vari aj politické strany by už konečne aspoň raz mohli zmeniť svoje zabehané spôsoby.
Iný taliansky politológ, Ernesto Galli della Loggia (na obr.), je v tejto zmene správania sa politických strán skeptický a v článku Dokonalá drzosť upozorňuje na ďalší vážny problém: v Taliansku dnes, ako sa zdá, nikto za nič nenesie zodpovednosť. Na jednej strane je vysoký verejný dlh, plytvanie verejnými financiami, ochrana podmienok pre najsilnejších neraz na úkor tých menších, rozhodnutia bez ohľadu na dôsledky a na verejný záujem, nízka dôvera občanov v spravodlivosť atď. Za tieto a mnohé podobné skutočnosti nik nenesie zodpovednosť. Tento jav nazýva „dokonalou drzosťou“. Politické strany nejavia najmenší náznak sebakritiky. Politológ naliehavo upozorňuje, že Taliansko nemôže mať žiadnu budúcnosť, kým sa nepodarí uchopiť príbeh minulosti a kým si nebude vedomé minulých chýb, ich príčin a zodpovednosti za ne a kým sa nebude poctivo zaoberať dnešnými chybami a nedostatkami vlastnej demokracie.
-
Marián Balázs
