Úvahy o tom, že Vladimír Remek by mohol byť veľvyslancom Českej republiky v Moskve sú rozporupné a scestné, pripomína v komentári v MF Dnes český sociológ Ivan Fišera. Komentár v plnom znení.
Keď náš nový hradný pán povedal podhradiu, že chce mať Vladimíra Remka veľvyslancom v Moskve, vybavili sa mi okamžite spomienky na marec 1978. Z rádia sa vtedy z kozmickej lodi Sojuz opakovane do okupovaného Československa zarezávala jeho podivná čeština. Bolo mi ťažko. Prežívali sme desiaty rok po brutálnom vpáde vojsk Varšavskej zmluvy na naše zvrchované územie, po ktorom nasledovala devastujúca normalizácia. Z ich morálnych a hospodárskych následkov sme sa nedokázali vymaniť dodnes. Vtedajšie sovietske a vazalské československé vedenie nám posielalo Remkovým kozmickým výletom jasný odkaz: Príchylnosť k okupantovi sa vypláca. Bol to dobre mierený zásah proti vplyvu Charty a všetkým, ktorí ťažko a tápajúc hľadali rozumné a prijateľné cesty, ako zachovať pod priblblým normalizačným tlakom národného spoločenstva dostatočne silné a sebavedomé pre naše budúce, a ako sme dúfali, nezávislé bytie.
Nechcel by som však dnešnému poslancovi za KSČM v Európskom parlamente krivdiť. On tam hore, v nekonečnej nádhere Vesmíru, dlhý čas pri výcviku obklopený srdečnými sovietskymi kolegami a oslepený idealistickou hmlou mladosti si azda vôbec nevedel predstaviť, čo sme my obyčajní Čechoslováci prežívali tam dole, v tej malej znova znásilnenej a rozboľavenej krajine. A je možné, že mu to nedošlo ani po návrate do vlasti, kde bol manifestačne oslavovaný. Azda to všetko myslel len dobre, azda aj čo-to odčinil, a my by sme preto mali naše podozrievavé, vtedajšou dobou ovplyvnené pochybnosti konečne zavrhnúť.
Napokon Vladimír Remek bol legálne zvolený do Európskeho parlamentu, síce za KSČM, ale ako nestraník. Svoje členstvo v komunistickej strane predsa musel ako aktívny vojak v roku 1990 zo zákona ukončiť. V kolektíve európskych poslancov je vraj obľúbený a v Moskve by mohol pre českých podnikateľov a teda aj pracujúci ľud veľa dobrého vykonať. Tak zrejme uvažoval Miloš Zeman, ktorý Remka do Moskvy presadzoval. Azda tak nejako uvažoval aj Karel Schwarzenberg, ktorý si ho tam vedel predstaviť, a zrejme aj Petr Nečas, ktorý oboch pánov nabádal pri spore o slovenské veľvyslancovanie Livie Klausovej k diskrétnosti a o Remkovi pritom vzorovo mlčal.
Lenže sa to zamotalo a nemuselo, keby ich poradcovia informovali, že v doposiaľ platnom volebnom programe KSČM pre obdobie 2010 až 2014 je aj nekompromisná požiadavka „pozastaviť členstvo Českej republiky vo vojensko-bezpečnostných štruktúrach NATO a následne vystúpiť z NATO“. Isto by si potom títo traja lídri položili otázku, či by sa riadil pán poslanec ako veľvyslanec členského štátu NATO v Moskve, ako čestný muž, touto programovou požiadavkou KSČM, alebo by sa jej, tiež ako čestný muž, verejne zriekol? A zamysleli by sa aj nad tým, že poslanec Remek je v Európskom parlamente členom radikálnej poslaneckej frakcie Európska spojená ľavica a Severská zelená ľavica (EUL/NGL), ktorej žiarivé ciele ťažko mohol brať s cynickým nadhľadom. Zabudol by v putinovskom Rusku na jej morálny imperatív klásť pri spolupráci s krajinami mimo EÚ „na čelné miesto štandardné ľudské práva“? A ako by sa v mene svetového mieru staval proti „vojenskopriemyslovému komplexu EÚ a ďalších krajín“, teda aj tradične militaristického Ruska?
Ale načo si klásť všetečné otázky, keď už sa niekoľko dní zdalo, že spor vyhasína. Lenže sa stalo niečo nečakané. Tradične nespratný týždenník Respekt uverejnil informáciu, že sa ozvali zástupcovia Európskej únie i NATO, že je to vraj mierne povedané, zlý nápad poslať do významnej a kontroverznej krajiny človeka, ktorý má blízko k tamojším politikom a ktorý navyše neovláda rokovacie jazyky únie. A Respekt potom logicky vyvodzuje, že sa páni z NATO a EÚ s pánom Remkom veľmi baviť nebudú, čo nám neprospeje.
Ku cti Vladimíra Remka treba pripomenúť, že netajil, že sa do funkcie veľvyslanca nehrnie. K dobru prezidenta Zemana potom musí byť pripočítané, že nás naučil dávať v politike prednosť profesionálom pred amatérmi, čo sa nám teraz náramne hodí. Budúce voľby budú najneskôr na budúci rok a ďalšie na sebe tiež nenechajú dlho čakať. Tak do toho! Musíme začať hľadať. Ale včas a poriadne!
