Direktívne politické rozhodnutie o rozdelení spoločného štátu neznamenalo z ekonomického hľadiska bezbolestivé a automatické rozdelenie aj na samostatné hospodárske celky. Česko-Slovenská federácia sa v skutočnosti rozpadla v dvoch etapách. Najprv došlo k rozpadu politickej únie a až nasledujúci mesiac, 8. februára 1993 došlo aj k menovej odluke, čím sa Česko-Slovensko rozpadlo aj ako ekonomická a menová únia.
V období spoločného štátu dochádzalo z ekonomického hľadiska k pozitívnemu vplyvu, konvergencii a teda zo slovenského pohľadu k reálnemu dobiehaniu historicky vyspelejšej českej strany. Napriek tomu slovenská verejnosť toto dobiehanie považovala prevažne za nedostatočné.
Rozdiel bol aj v reálnych dôsledkoch pádu bývalého režimu. Napríklad z pohľadu HDP došlo medzi rokmi 1990-1992 k výraznejšiemu poklesu (-22 % HDP) na Slovensku ako v Čechách (-15 % HDP), ale aj z pohľadu nezamestnanosti sa tieto transformačné zmeny ekonomiky prejavili ďaleko negatívnejšie v menej industrializovanej časti federácie, teda na Slovensku (vyše 10-percentná nezamestnanosť na Slovensku a ani nie 3-percentná nezamestnanosť v Česku).
Rozdielne postoje k reformám
Slovenská verejnosť mala negatívnejší postoj k reformám, celému balíku potrebných zmien v spojitosti s transformáciou na trhovú ekonomiku, ako česká verejnosť. Možno povedať, že slovenská spoločnosť sa vo väčšej miere „bála zmien“ a ich dôsledkov a ľudia viac túžili po „istotách“, ktoré im v neistých časoch síce nikto nedokázal zaručiť, ale takmer vždy sa nájde niekto, kto ich dokáže sľúbiť.
Výsledky volieb v júni 1992 (víťazstvo proreformných a prevažne pravicových síl v Česku a prevažne protireformných, ľavicových a nacionalistických síl na Slovensku) tieto nálady v spoločnosti reflektovali.
Referendum o rozdelení federácie sa nekonalo. O rozpade tak de facto rozhodli Václav Klaus a Vladimír Mečiar, dvaja ľudia s principiálne odlišnou politickou i ekonomickou víziou. Toto direktívne politické rozhodnutie zásadným spôsobom ovplyvnilo hospodársky vývoj i finálnu podobu ekonomickej transformácie na Slovensku na celé desaťročie.
Privatizácia pred rokom 1993
Do roku 1993 sa na základe ešte federálnej legislatívy položili základy trhovej ekonomiky a v prostredí nestabilného politického systému (tri odlišné vlády počas prvých troch rokov po revolučných udalostiach) sa začal proces privatizácie, popri zmene politického systému najzásadnejšia reforma vôbec.
Prvá z privatizácií bola takzvaná „malá“ privatizácia, počas ktorej zmenilo vlastníka takmer 10-tisíc malých firiem v hodnote takmer 14 mld. Sk. Firmy sa predávali prevažne za účtovnú hodnotu. Za model privatizácie bola zvolená verejná dražba, pričom zahraniční investori boli z privatizácie vylúčení.
Prvá vlna „veľkej“ privatizácie trvala do roku 1993. V tomto období bolo odštátnených ďalších takmer 700 väčších štátnych podnikov v celkovej hodnote takmer 170 mld. Sk. Zhruba polovica z nich bola privatizovaná cez privatizačné kupóny (tzv. prvá vlna kupónovej privatizácie), tretina sa nepredala a zostala vo vlastníctve FNM, približne 12 % tvorili rezervné a iné fondy a zhruba 7 % tvorili priame predaje, o ktorých rozhodovala vláda (o zvyšných rozhodoval minister privatizácie).
Išlo teda o kombináciu priamych predajov a privatizácie prostredníctvom kupónov. Predávalo sa prevažne za účtovnú hodnotu, ktorá bola nižšia než trhová hodnota. Čiastočne sa umožnilo štátny majetok predať aj zahraničným investorom (v rozsahu približne 2,2 mld. Sk pri účtovnej hodnote majetku približne 0,8 mld. Sk).
Cieľom privatizácie do roku 1993 bolo okrem samotného prevodu štátneho majetku do súkromných rúk aj vznik takpovediac kapitálotvornej vrstvy obyvateľstva ako zdroja budúceho rastu.
Prvý problém nastal veľmi rýchlo po tom, ako sa ukázali prvé nedostatky kupónovej privatizačnej metódy. Vytvorilo sa síce súkromné, ale veľmi rozptýlené vlastníctvo. Pri nedostatočnej legislatívnej ochrane minoritných vlastníkov, chýbajúcich efektívnych inštitúciách dohľadu a umožnení investičným fondom vystupovať v pozícii dominantných vlastníkov došlo k zneužitiu dominantného postavenia na trhu a v konečnom dôsledku de facto k vyvlastneniu minoritných vlastníkov. Okrem toho uvedené fondy sa ukázali ako neefektívni vlastníci a väčšina z nich v krátkom čase zanikla.
Výsledkom tejto fázy privatizácie boli pomerne nízke privatizačné príjmy štátu, veľmi pomalá transformácia s negatívnymi dôsledkami (aj z pohľadu definovaných cieľov privatizácie) a najmä nedostatočná reštrukturalizácia podnikov i celej slovenskej ekonomiky.
Zlomový rok 1993
Prvým krokom Mečiarovej vlády v samostatnom štáte z pohľadu privatizácie bolo jej zastavenie a úplná zmena privatizačného konceptu aj privatizačných pravidiel. Došlo k oddeleniu funkcií ministra privatizácie a predsedu Fondu národného majetku (FNM). Po novom vedenie FNM volil parlament.
Podľa týchto nových pravidiel sa privatizovalo až do odvolania Vladimíra Mečiara v marci 1994. V tomto období sa začala takzvaná druhá vlna veľkej privatizácie. Privatizovaný bol majetok v hodnote zhruba 140 mld. Sk. Až 60 % všetkých privatizačných predajov tvorili priame predaje a iba 5 % všetkého štátneho majetku sa privatizovalo verejnými súťažami, či dražbami.
Štátny majetok sa prevažne domácim vlastníkom predával za zlomok účtovnej hodnoty. O týchto predajoch rozhodoval FNM. Novelou zákona majetok FNM už nespadal pod definíciu štátneho majetku, hoci sa naň vzťahovali príslušné privatizačné zákony. Od kupónovej privatizácie sa úplne upustilo.
Po odvolaní vlády v marci 1994 nastúpila vláda Jozefa Moravčíka a jej hlavnou úlohou bolo pripraviť predčasné parlamentné voľby. Moravčíkova vláda sa však rozhodla vypracovať plán druhej vlny kupónovej privatizácie. Plán rátal s privatizáciou štátneho majetku v hodnote približne 176 mld. Sk. Z toho majetok v hodnote približne 80 mld. Sk mal byť privatizovaný prostredníctvom kupónov. Rovnako sa malo postupovať aj v prípade nepredaného štátneho majetku z prvej vlny kupónovej privatizácie, čo znamenalo dodatočných 20 mld. Sk.
Prepojenie politických a ekonomických síl
Po voľbách v roka 1994 a opätovnom nástupe Vladimíra Mečiara sa jedna z prvých zmien týkala opäť privatizácie. Pripravovaná druhá vlna kupónovej privatizácie sa zastavila priamym rozhodnutím vlády. Kompetencie vykonávať privatizačné rozhodnutia prešli na FNM (čiže na politických nominantov), ktorý zakrátko prestal poskytovať informácie nielen o samotných privatizačných projektoch, ale aj kritériách výberu.
Kupónovú metódu privatizácie nahradila metóda dlhopisov. FNM dostal kompetenciu vyplácať dlhopisy, ak sa tak rozhodne a v objeme, v akom sa rozhodne. FNM ako emitent tohto cenného papiera sa zaviazal vyplácať nielen nominálnu hodnotu, ale aj výnos na úrovni nominálnej sadzby NBS. Zároveň však predával štátny majetok výrazne pod účtovnú cenu, navyše často aj na splátky. Dlhopisy postupne strácali hodnotu a aj dopyt po nich bol minimálny. Celkovo bolo počas aplikácie tohto typu privatizácie len 5 % všetkých dlhopisov vymenených za akcie daných podnikov.
Mnohí privatizéri nemali svoj vlastný kapitál. Na privatizáciu si požičali zo štátnych bánk, kde vo vedení boli ich rodinní príslušníci alebo budúci obchodní partneri, ktorí o poskytnutí tohto úveru na daný investičný účel rozhodli. Následne nový majetok predali. Takýmto spôsobom sa však aj bankový sektor stal vážnou obeťou mečiarovskej privatizácie.
Slovo privatizácia sa stalo synonymom korupcie, morálneho dna a úpadku. Už nezáležalo na kúpnej cene, ale na tom, komu „bude patriť Slovensko“. Do právnej praxe sa dostal nový pojem: „strategické podniky“. Tak sa začali označovať štátne podniky (majetok v celkovom objeme 150 mld. Sk) vyňaté z plánovanej kupónovej privatizácie.
Začala tak éra, ktorej dosahy trvajú prakticky podnes. Je to éra silných finančných skupín a tzv. „mečiarovských privatizérov“, éra prerastania politickej a ekonomickej moci.
Popri tom sa dodnes vedie ekonomický i politický boj o to, komu bude majetok, ktorý mal byť už pred rokmi sprivatizovaný, nakoniec patriť (ide prevažne o štátne podniky z odvetvia plynárenstva, energetiky, dopravy, poľnohospodárstva a podobne). Z národohospodárskeho a makroekonomického hľadiska ide o doslova premrhané kapitálové zdroje, o stratu na úkor štátu, no v prospech vybraných podnikateľských subjektov a ekonomických kruhov s politickým krytím.
Dedičstvo rozvratu verejných financií a naštartovanie ekonomiky
Víťazstvo proreformných síl v roku 1998 motivované najmä „porazením mečiarizmu“ a „proeurópskou“ orientáciu, resp. „navrátením Slovenska na mapu Európy“ znamenalo dve vlády Mikuláša Dzurindu. Spoločnosť precitla zo sna o ľahkom procese transformácie. Nová vláda zdedila obrovské zadlženie a rozvrat verejných financií. Dôsledky v konečnom dôsledku niesol každý občan.
Uťahovanie opaskov, úsporné opatrenia, balíčky ekonomických opatrení, potrebné reformy, nevyhnutné a často bolestivé zmeny, no jasný cieľ. To všetko sú slovné spojenia typické pre Slovensko konca deväťdesiatych rokov 20. storočia a prvej dekády 21. storočia. Napriek negatívnemu dedičstvu z predošlých rokov sa Slovensko nakoniec plne integrovalo do OECD, NATO a EÚ a z hľadiska implementácie reforiem sa stalo vzorom pre celý zvyšok Európy.
Počas tohto obdobia pokračoval proces privatizácie. Prevažne išlo o predaj zahraničným investorom, hoci neraz v spochybňovaných tendroch. Postupne dochádzalo k oddlženiu bankového sektora. Neskôr prišli na rad čiastočné privatizácie prirodzených a strategických monopolov, kde si však štát často ponechal rozhodujúci majetkový podiel.
Nielen počas dvoch vlád Mikuláša Dzurindu, ale ani dodnes sa nepodarilo vyrovnať s nezákonnými privatizáciami z minulosti.
Po divokých privatizáciách v deväťdesiatych rokoch boli postupne vyčerpané takmer všetky vnútorné zdroje kapitálu, čo pre mladú krajinu znamenalo obrovskú stratu. Privatizačné príjmy boli už od začiatku nedostatočné a preto nemohli byť v potrebnej miere použité na zmiernenie sociálnych dosahov transformačného procesu.
Koncom deväťdesiatych rokov sa preto vláda usilovala napríklad daňovými výhodami, alebo úplným odpustením dane prilákať priame zahraničné investície a kapitál.
Ďalšou z možností ako tento deficit odstrániť mali byť európske financie. Popularita proeurópskeho smerovania do značnej miery vyplývala aj z toho, že nastala zmena vo vnímaní verejnosti, ktorá sa opäť raz začala spoliehať na pripojenie k bohatším krajinám. Pripojenie k vyspelým a bohatým demokraciám malo zabezpečiť postupné zvyšovanie životnej úrovne a najmä pritiahnuť ďalšie kapitálové investície.
Prístupové fondy čerpané pred vstupom do EÚ a príjmy z eurofondov sú mnohými stále vnímané ako priamy benefit. V skutočnosti ide – v pomere k európskemu i slovenskému HDP – o zanedbateľný fiškálny transfer medzi členskými krajinami, navyše dočasný, kým Slovenská republika prestane byť čistým poberateľom. Zároveň sú eurofondy neraz vnímané ako synonymum korupcie, a to v spojení so slovenskou alebo európskou byrokraciou.
Nespochybniteľné úspechy vlád Mikuláša Dzurindu na poli integrácie a medzinárodných vzťahov, ako aj v oblasti ekonomických reforiem a postupného zvyšovania životnej úrovne, boli, žiaľ, počas dvoch volebných období lemované aj výraznými pochybeniami a politickými kauzami. Okrem toho namiesto zavŕšenia zmeny a dokončenia procesu transformácie začali proreformné sily otvárať konflikty medzi sebou navzájom. Viaceré reformy tak zostali nedokončené (zdravotníctvo, sociálny systém), alebo niektoré sa ani nestihli poriadne naštartovať (napríklad reforma vzdelávania, či justície).
Opäť zastavenie reforiem a rozvrat verejných financií
Štyri roky prvej vlády Roberta Fica znamenali síce prijatie eura i vstup do Schengenského priestoru, no zároveň priniesli enormne vysoké deficity (najmä dva posledné roky s prívlastkom krízové), ktoré atakovali hranicu 8 % HDP ročne, a priam alarmujúci nárast verejného dlhu.
Počas druhej Dzurindovej vlády hrubý verejný dlh klesal postupne na úroveň 30,5 % HDP v roku 2006.
Pokles pokračoval až na úroveň 27,7 % HDP v roku 2008. V krízových rokoch 2009 a 2010 sme však zaznamenali súhrnne nárast o viac ako 15 % HDP. Nominálne dlh vzrástol o viac ako 10 mld. EUR, a to najmä v dôsledku enormného nárastu štátneho dlhu. Rozvrat verejných financií, neochota šetriť v krízových rokoch v kombinácii s predraženým budovaním diaľnic, zadlžovanie Slovenskej republiky, demagogická rétorika a sociálno-nacionálny program. Bez vízie, ale i bez snahy nadviazať na reformy a dokončiť proces transformácie.
Znovu konsolidácia
Po nástupe novej vlády Ivety Radičovej v roku 2010 sa nakoniec podarilo stabilizovať situáciu a nakoniec aj urýchlene pripraviť rozpočet na rok 2011. Predchádzajúca vláda v krízovom, ale predovšetkým volebnom roku 2010 ignorovala prípravu rozpočtu na rok 2011, nepripravila ani makroekonomické východiská pre povolebný rozpočet a zabrzdila aj vydanie štátneho záverečného účtu za rok 2009. Prvé čísla o finálnom a mimoriadne zlom hospodárení v roku 2009 boli publikované až deň po voľbách 2010.
Deficit na rok 2011 sa podarilo znížiť opatreniami tak na strane príjmov, ako aj výdavkov verejných financií. Rozpočet bol síce stabilizujúci, ale narýchlo pripravený a preto aj málo ambiciózny. Tempo konsolidácie mohlo byť ešte výraznejšie v prípade, že by sa vláda rozhodla pre výraznejšie škrty predovšetkým na výdavkovej strane rozpočtu.
Osudové spojenie pôvodne nesúvisiacich hlasovaní o európskej otázke (navýšenie dočasného eurovalu) a vnútropolitickej otázke (dôvere vláde) 11. októbra 2011 znamenalo koniec vlády Ivety Radičovej. Pád vlády sa tak stal cenou, ktorú musela vtedajšia koalícia zaplatiť za opozičnú podporu v európskej otázke týkajúcej sa navýšenia eurovalu.
Za necelý rok a pol dokázala vláda Ivety Radičovej vykonať paradoxne viac pozitívnych zmien ako predošlá vláda počas štyroch rokov. Z viacerých dôvodov sa nepodarilo plne nadviazať na reformné úsilie v minulosti. Každopádne išlo o proreformnú vládu s veľkými ambíciami, no aj s veľkými vnútornými rozpormi pri hľadaní konkrétnych riešení. V súvislosti s verejným obstarávaním možno za najväčší úspech označiť opatrenie prijaté hneď v prvých dňoch vlády - zverejňovanie všetkých zmlúv a tým aj finančných transakcií týkajúcich sa verejných zdrojov na internete, pričom zverejnenie je podmienkou účinnosti týchto zmlúv.
Ako ďalej?
Od politicky vyčerpanej a nesúrodej proreformnej pravice nemožno očakávať, že v najbližšom období opäť vytvorí priestor na úspešné dokončenie ekonomických reforiem. Situácia umožnila Róbertovi Ficovi, podporovanému viacerými niekdajšími mečiarovskými privatizérmi, získať pohodlnú nadpolovičnú väčšinu, vytvoriť vládu jednej strany a otvoriť tak cestu dezintegrácii reforiem z minulosti (napríklad zmeny v daňovo-odvodovom systéme, dôchodkovom systéme, ale aj zdravotníctve či iných oblastiach). Deklarovaný proeurópsky postoj novej vlády je jedným z mála pozitív, ktoré súčasná vláda vo svojom programe predostrela.
Slovensko aj v oblasti ekonomiky rozhodne má čo Európe ponúknuť. Napríklad jedinečné skúsenosti z rozpadu menovej únie a teda zároveň skúsenosti s menovou reformou, ale aj neoceniteľné skúsenosti s desaťročím hospodárskych reforiem, ktoré v mnohom predbehli štáty západnej Európy.
Ako ukázal aj ostatný pád vlády, je veľmi pravdepodobné, že i do budúcna bude vnútropolitickú situáciu a hospodársku politiku, ako aj nasledujúci vývoj do veľkej miery formovať európska politika a zhoda, či nezhoda na jej finálnej podobe.
-
Radovan Kavický
