Tak sa ma opäť zmocnil pocit previnenia. Za posledné roky sa mi to stáva pravidelne. Vždy počas adventu si začnem vyčítať veci, ktoré mi celý rok nezídu na um. Začne ma trápiť, že ešte stále ako-tak vidím, počujem, rozprávam a chodím. Dokonca aj to, že ešte dokážem zarobiť nejaké euro, a pritom nežobrem. Záplava charitatívnych akcií, koncertov a všakovakých zbierok ma dovádza do zúfalstva. Namiesto radostného očakávania dňa, keď sa narodí Boží Syn, sa ma zmocňuje depresia. Na každom kroku ma atakujú výzvy, apely a prosby, aby som pomohol. Aby som poslal „prázdnu esemesku“, šek alebo len tak zavolal neznámej celebrite a spýtal sa jej na nejakú daromnicu. Napríklad, ako pripravuje zemiakový šalát a kapustnicu. Môj operátor mi to potom strhne z kreditu a ja svojím bezobsažným telefonátom pomôžem „dobrej veci“.
Predvianočný nápor na city, spolupatričnosť a dobročinnosť sa stáva neznesiteľný. Už v prvý adventný týždeň sa roztáča obrovské koleso charitatívneho priemyslu. Vrhá sa na nás - ťažko skúšaných krízou, prepúšťaných z práce, šikanovaných súdmi, ohlupovaných bulvárom a klamaných politikmi. A naoko láskavo nám pripomína: Nie, ešte nie ste na tom tak zle. Sú biednejší a úbohejší, ktorí potrebujú vašu pomoc.
Priznám sa, adventný čas sa pre mňa stáva jedným z najťažších v roku. Lebo pomáhať a súcitiť s druhými je pre mňa prirodzené. Najsmutnejšie na celej tejto charite je, že všetci chcú peniaze! Nič, len peniaze! Preč sú časy, keď stačilo deťom v domove poslať knižku, hračku, či sladkosti. A bezdomovcom potraviny alebo obnosené šatstvo. S Kazom Kanalom sme chorým deťom robievali Mikuláša. Aj to bola charita. Bez reklamy a televíznych kamier. Len tak, pre radosť.
Človek si v takom okamihu musí položiť otázku: Čo robí štát?! Kam idú naše dane? Ako sa rozdeľujú peniaze určené na zdravotníctvo a sociálne veci? Lebo štát, ktorý sa nedokáže postarať o svojich starých, chorých a bezbranných, sa iba ťažko môže honosiť prívlastkom „sociálny.“ Za komunistov boli podobné zbierky zakázané. Hanbili sa pripustiť, že štát, ktorý ovládajú, v sociálnej sfére zaostáva. Dnešný štát a jeho reprezentanti podobné problémy nemajú. Ktovie, či vôbec majú výčitky svedomia? Či vôbec pociťujú zodpovednosť za to všetko, čo svojou politikou spôsobili?
Alebo je to inak? Štát si svoju úlohu plní vzorne? To iba tí, ktorí organizujú predvianočné citové vydierania, si z toho urobili biznis? Živnosť, ktorá im vďaka našej štedrosti dobre vynáša a z ktorej potom celý rok žijú?
Nerád by som niekoho krivo obvinil. Dobročinnosť je ušľachtilá vlastnosť, ale dá sa zneužiť. A pomoc tým, ktorí ju potrebujú, má byť nezištná. Ak teda v dnešnom svete nedokáže pomôcť už nič, len peniaze, mali by sa ich vzdať tí, ktorí sa celý rok venujú ich zarábaniu. Televízie a mobilní operátori by mali peniaze z reklám vysielaných počas charitatívnych akcií venovať na dobročinné účely. Veď počas nasledujúceho roka si ich od nás zasa vyberú…
-
Rasťo Piško
