„V Dagestane je najslobodnejšia tlač. Vo väzení nesedí ani jeden novinár a ani proti jednému novinárovi nie je vedené trestné stíhanie. Namiesto takýchto reštrikcií sa v Dagestane používa hneď kalašnikov alebo bomby,“ hovorí dagestanský žurnalista Ali Kamalov.
Vsevolod Bogdanov, prezident Ruského zväzu novinárov, citujúc istého vedca, sa pýta: „Kto vládne médiám?“ A hneď aj odpovedá: „Lumpi! Ovládli ekonomiku aj médiá a ovplyvňujú verejnú mienku.“ V tomto kontexte preto kladie otázku, či je to teda dnes naozaj novinár, kto v Rusku nesie zodpovednosť pred verejnosťou, hoci chce niečo pozitívne zmeniť. Podľa Asera Haskata z Azerbajdžanu najskôr treba situáciu zmeniť k lepšiemu v Rusku, až potom sa môže niečo zmeniť v bývalých sovietskych krajinách, pre ktoré je Rusko stále vzorom.
Zatýkania a politické objednávky
V Bielorusku po parlamentných voľbách v roku 2011 zaznamenali najvyšší počet zatknutých novinárov. Autoritatívny režim novinárom sťažuje prácu a zatýka ich krátko pred demonštráciami, aby nemohli informovať verejnosť. Koncom tohto roka sa majú štyri veľké denníky zlúčiť do jedného, ľahšie kontrolovateľného, pričom prídu o prácu ďalšie desiatky novinárov. Za trestný čin urážky najvyšších predstaviteľov krajiny a trestný čin urážky prezidenta v súčasnosti vedú trestné stíhanie proti trom bieloruským novinárom.
Alili Ahmad z Azerbajdžanu o tamojšej praxi hovorí, že časť novinárov píše „pre politikov“ a „plní úlohy“, kým zvyšok je v opozícii a žije v chudobe. Veľa novinárov je stále vo väzení, ale presné informácie o ich počte sa rozchádzajú.
V Arménsku je dôveryhodnosť médií kriticky nízka, priznáva Ašgik Gevorgyanová: „Informácie sa preberajú z internetu, médiá sa bulvarizujú, stratili sme dôveru čitateľov i to najcennejšie, čo novinár má – svoj podpis.“ Dodáva, že novinári namiesto toho, aby o politike písali, politiku robia, na čo však ako novinári nemajú právo.
Strata etických štandardov
Na Ukrajine si novodobí oligarchovia zakladajú vlastné noviny, ktoré majú ako svoju hračku, usilujú sa cez ne presadzovať svoje názory, a keď im už noviny poslúžili, jednoducho ich nechajú skrachovať. Moldavsko sa síce pokiaľ ide o slobodu tlače ocitlo v zozname medzi krajinami s čiastočne slobodnou tlačou, ale, ako hovorí novinárka Antonina Sarbu, „nezávislé médiá narážajú na finančné problémy a v súkromných médiách zasa novinári strácajú slobodu slova a musia sa podriadiť diktátu vydavateľa“. Zákon o prístupe k informáciám v Moldavsku neumožňuje písať o veľkých korupčných kauzách, reklama sa rozdeľuje do médií podľa straníckeho princípu a v nových komerčných médiách pracuje veľa mladých novinárov, ktorí často porušujú novinársku etiku.
Napriek všetkým ťažkostiam v postsovietskom priestore sympaticky vyznieva úsilie novinárskych organizácií, syndikátov i jednotlivých novinárov bojovať za skutočnú slobodu tlače, nevzdať sa, zachovať si svoju česť a nedovoliť, aby im ktokoľvek zatvoril ústa.
- Peter Kubínyi
Autor je podpredseda Slovenského syndikátu novinárov.
