V minulosti bola Európa v kríze takmer neustále. Mala však tvorivú schopnosť sebareflexie a sebakritiky. To jej umožňovalo krízy prekonávať. Dnes túto schopnosť stratila. Ako k tomu došlo, čo sa deje a ako sa dostať z tejto situácie? Skrátený text pôvodného článku poľského filozofa Marcina Króla.
Len ťažko možno uvažovať o budúcnosti sveta bez Európy. Možno ani nie v jej úlohe vodkyne, ale ako nositeľky noriem a štandardov, ktoré platia pre nás a pre budúce generácie. Európa je spôsob našej existencie. Iný nemáme. To nie je otázka voľby, to je skutočnosť. Preto, keď Európa odchádza, mizne, či extrémne slabne, nevieme, čo máme robiť.
Najčastejšie odpovede
Najčastejšie nám napadajú tri odpovede. Prvý typ odpovede vyzýva vrátiť sa k osvedčeným riešeniam, zväčša v rôznych podobách opatrovateľského, či sociálnodemokratického štátu. Ale sú tu aj zástancovia neoliberálneho štátu, alebo redukovania štátu na oblasť súkromného podnikania. Zoznam takýchto návrhov by bol dlhý, ale nestoja za reč. Pretože – aj pri najlepšej vôli ich autorov – všetky sa spoliehajú na také systémové alebo politické formy, ktoré - popri iných príčinách – viedli k dnešnej kríze.
Druhý typ odpovede vychádza z názoru, že podstata krízy nie je výlučne a predovšetkým ekonomickej povahy. Autori týchto odpovedí preto navrhujú politické zmeny, ktoré by – z neznámych dôvodov – mali viesť aj k duchovným zmenám. Najcharakteristickejšou politickou víziou je pre nich vízia federálnej Európy, spojenej pevnými vnútornými väzbami. Táto sympatická vízia je rovnako stará ako Európa sama, no vždy sa napokon ukázala ako chybná. Jej hlavný nedostatok spočíva v tom, že federálnu Európu si neželá žiadna európska spoločnosť, a to preto, že i keby sa nám takúto novú Európu podarilo vytvoriť, čo je veľmi málo pravdepodobné, bola by niečím celkom iným než Európou, ktorú považujeme za spôsob našej existencie.
Napokon tretí typ reakcie je najprimitívnejší a najrozšírenejší. Spočíva v presvedčení, že zlepšenie hospodárskej situácie automaticky povedie k zlepšeniu aj ďalších oblastí života. Ale tento radikálny ekonomický racionalizmus je až drzosťou. Dnes už nik nemôže myslieť vážne, že podstata krízy má v prvom rade hospodársku povahu.
Všetky tieto tri reakcie majú jedno spoločné: hľadajú riešenia v súčasnosti. Keď máme problém, často uvažujeme práve takto. Chceme ho vyriešiť tu a teraz, najlepšie prostriedkami, ktoré sú nám už známe, len ich lepšie využijeme. V individuálnej rovine to niekedy funguje, ale vo sfére verejného života európskych spoločností nie. A to preto, že povrchná diagnóza vedie Európu do slepej uličky.
Po opatreniach, ktoré poznáme, siahame nie preto, že nám chýba predstavivosť alebo odvaha, ale jednoducho preto, že nič iné urobiť nevieme. Keď sa nad tým - s istým odstupom - zamyslíme, môžeme povedať, že Európu dnes najviac charakterizuje strach. Nie je to však obava zo zrútenia spoločnej meny, a v dôsledku toho z rozpadu politicko-hospodárskej jednoty, ale predovšetkým je to strach intelektuálny a duchovný. Je to prevládajúca obava z tieňov minulosti a zo zjavných ohrození budúcnosti.
Duchovné a intelektuálne trhliny
Novoveká Európa zakusuje štyri veľké duchovné a intelektuálne trhliny: protiklad medzi náboženstvom a určitým tajomstvom ako kľúčom k pochopeniu sveta na jednej strane a považovaním náboženstva za poveru na strane druhej; protiklad hodnôt a praxe univerzalizmu na jednej strane a nacionalizmu a národného štátu na strane druhej; protiklad utilitarizmu, čiže hľadania užitočnosti na jednej strane a ochotou jednotlivcov klásť si čiastkové a rozumné ciele na strane druhej; a napokon rozpor medzi demokraciou ako spoločenstvom na jednej strane a liberalizmom ako posilňovaním osobnej slobody na strane druhej. Som presvedčený, že tieto štyri trhliny sú zodpovedné za súčasnú duchovnú a intelektuálnu krízu.
O súčasnej kríze sme vedeli takmer všetko, a to nielen a nie predovšetkým v ekonomickej rovine, ale aj v iných rovinách spoločenského života. Naši skvelí ekonómovia a finančníci vedeli, že také verejné dlhy nemožno udržať, že Grécko už dávno prekonalo všetky medze a že vládami nekontrolované finančné špekulácie povedú ku katastrofe. Dokonale to vedeli tí, ktorí využívali nemohúcnosť západných vlád. Vedeli sme aj o demografickom poklese a o katastrofe, ku ktorej to povedie v oblasti dôchodkov, zdravotnej starostlivosti a vzdelania.
Toto všetko bolo známe, ale politici to často nechceli počuť alebo neboli intelektuálne schopní tieto problémy uchopiť. Všetky závažné riešenia by totiž vyžadovali prijať nepopulárne rozhodnutia, a toho sa politici v dnešnej demokracii boja najviac.
Náš problém nie je v tom, že by sme nevedeli predvídať, ale že nechceme predvídať. Popri tom mnohí ekonómovia nám podsúvali technické metódy na vybŕdnutie z krízy, ktoré nielen že neboli ekonomicky účinné, ale – čo je ešte horšie – boli ďaleko od odstránenia základných, duchovných a intelektuálnych príčin krízy.
Spoločný záujem
Demokracia ako idea vo svojej podstate spoločenská sa musí vzťahovať na všetkých občanov daného politického organizmu. Z toho vyplýva, že nemôže byť elitárska, ale súčasne musí brať do úvahy osobnú aj kolektívnu iracionalitu. Aby sa tieto prvky dali spojiť, je potrebné demokratickej spoločnosti vysvetliť, čo presne je v jej spoločnom záujme, alebo navodiť taký stav kolektívnych emócií, keď je tento záujem zreteľný (v minulosti sa to nazývalo vlastenectvom).
Spoločný záujem prispieva k jednote občanov viac než spoločné dobro, a to i napriek názorovým rozdielom na mnohé otázky. Veľmi dobre to vedel už James Madison. K stanoveniu spoločného záujmu potrebujeme pochopiť skupinové i individuálne záujmy. Musíme tiež vedieť zostaviť priority, čiže hierarchie záujmov. Až konsenzus v tejto hierarchii nám umožní posunúť sa dopredu, a to ďalej než len ku korekciám súčasného stavu.
(Titulok a podtitulky: red)
