Mám pomerne vyhranený názor na ženské mená ako Mária Čelkeš-Šebo či Emília Stránsky, prípadne ešte smiešnejšie Denisa Cibulka. Ide zrejme o pomerne namáhavé úsilie odlíšiť sa od ostatných, keďže na nič iné síl ani umu niet, a možno je to len emancipačný výbuch, ktorým treba mužskej (ale aj ženskej) časti populácie dať na vedomie, že akákoľvek diskriminácia príponou -a/á či -ová je pod úroveň menovaných. Za podrobnejšie skúmanie mi to nestojí.
Len krátko zacitujem, čo tu už roky rokúce platí – a nečakám ovácie, múdremu len pripomeniem, pre toho druhého to veľký význam nebude mať: Slovenčina (a nielen ona) je prísne rodový jazyk. Minimálne od jozefínskych reforiem r. 1780 štát reagoval na potrebu lepšej organizácie spoločnosti, čo znamenalo o. i. urobiť poriadok v menách. Tvorenie pomenovaní žien (priezvisk, ale napríklad aj povolaní) uskutočňujeme pomocou prechyľovania. Dobeš-Dobešová, Olvecký-Olvecká, učiteľ-učiteľka, svedok-svedkyňa a pod.
Začudujme sa: takéto a podobné deriváty (odvodeniny) od mužských mien sa netýkajú len slovanských jazykov. Podobný postup majú uzákonený aj vo Fínsku, Grécku, či na Islande. U nás platí zákon č. 564/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon NR SR č. 300/1993 Z. z. o mene a priezvisku v znení neskorších predpisov.
Mali by sme vedieť (alebo sa doučiť), že používanie prechýlených ženských podôb mena je výsostná vec slovenského gramatického systému, do ktorého nemožno nijak zasahovať a narúšať tak platné jazykové zákonitosti. A tu počúvam, že MV SR vyhlasuje: zákon-nezákon, stačí podať žiadosť a potom už zapisovať do matriky podľa ľubovôle. Ženu ako muža (a možno aj naopak, neviem).
Avantgardisti však narážajú a zisťujú, že systém nepustí. Rozumieme vete „Rice vyškolil otec Albright“? Kým to nepovieme po slovensky, tak sotva. Je to prevzaté z výpovede o bývalej ministerke zahraničia USA Riceovej, ktorú naučil pár českých slov otec Albrightovej pred cestou do ČR. Alebo: „Bartoli zvíťazila nad Stosurovou“ – vyšlo z progresívneho rádia. A nie náhodou nad Stosur? – pýtam sa. Tak ako, raz -ová nie a potom už áno? Nezačína sa to už podobať na Pidgin English v Papue-Novej Guinei?
Navrhujem: ak zmena, tak radikálna. Načo tvarovanie slov, načo prípony, predpony, načo vôbec spútavať jazyk akýmsi systémom? Ako-tak predsa rozumieť aj vete „Zajtra boli som obchodom aj nakúpiš žemľami dvaja.“ No a potom, samozrejme, nijaká Viedeň, ale Wien, prečo Španielsko, keď to je Espaňa a preč aj s Dublinom! Hlavné mesto Éire je predsa Baile Átha Cliath! Keď už, tak už!
- Milan Markovič
