Inventúra je prísny druh spomínania. Nejde iba o prosté premietanie minulosti a príjemný pocit z vyvolávania starých zážitkov v mysli. Pri inventúre treba spočítať plusy a mínusy, prebytky či prípadné manká. Kto nemá záujem podrobiť sa nekompromisnému výsledku, nech inventúru radšej nerobí.
Andrej Hryc nástrahy inventúry riskol. Na kvalitnom papieri a s mnohými dokumentárnymi dôkazmi sa podujal zrekapitulovať svoj doterajší osobný život i profesionálnu kariéru. Sám v doslove priznáva, že mnohí z jeho priateľov boli prekvapení: „Nie je to priskoro?“
Hrycovi ešte stále chýba rozjímavá múdrosť starca, ktorý z pamäti vyloví príbehy z detstva ľahšie ako spomienku na dnešné raňajky. V reakcii na výčitku priateľov sympaticky upozorňuje na „dočasnosť nášho pobytu na tomto svete“. Vie, že vražedné tempo, v ktorom už desaťročia funguje, sa môže kedykoľvek stať jeho zabijakom. Nakoniec niekoľko ráz sa ocitol v blízkosti druhého brehu. Priskoro teda nie je. Je pravý čas…
Rozprávanie o Hrycových rodičoch čitateľa, ktorý má jeho tvár spojenú iba s filmom či s Rádiom Twist, zaskočí. Predovšetkým príbeh Andrejovej poľskej matky. Ocitla sa počas vojny v Bratislave riadením osudu. Bola určená do transportu vedúceho k záhube. Vďaka dobrému nápadu sa nakoniec dostala do vlaku, ktorý so súhlasom nemeckej brannej moci odvážal z Poľska do švajčiarskeho exilu predstavených Poľskej pravoslávnej cirkvi. Dvadsaťtriročná Marysia prerušila cestu v Bratislave a vďaka záujmu obchodníka Vojtecha Hryca tam aj zostala.
Hrycov osobný život bol vždy do istej miery konfrontáciou s „veľkým“ spoločenským kontextom. Rodina prišla o atraktívne bývanie po komunistickom puči. Otec bol niekoľko rokov vo väzení kvôli nedovolenému obchodovaniu s vínom, ktorým by sa dnes stal hviezdou v podnikateľskej brandži. Mladý Andrej spoznával svet počas dubčekovského odmäku a spolu s ostatnými sledoval sovietske tanky v šesťdesiatom ôsmom. Kde-tu koketoval s myšlienkou vstupu do strany, hoci sa nikdy nerozpakoval vykričať pri pijatike svojim priateľom a kolegom vlastný antikomunizmus.
Pri spomienkach na divadelné a filmové začiatky začíname spoznávať „starého známeho“ Hryca. Je otvorený, za každou vetou čitateľ počuje jeho bohémsko-arogantný hlas. Nebojí sa byť naštvaný, vulgárny aj samoľúby. Nebránil sa úspechom a dokázal kvôli nim všeličo podniknúť i tolerovať.
Známe postavy z kultúrnej i politickej brandže Hryc nehodnotí podľa tradičných nálepiek ideológie či úspechu. Je schopný s láskou spomínať na komunistického úradníka alebo byť kritický voči tým, ktorých všeobecne vnímame ako pozitívnych hrdinov. Jeho kritériami sú ľudskosť a férovosť. To neznamená, že v rozlišovaní bol vždy bezchybný. Hryc asistoval pri zakladaní HZDS, chvíľu sa kamarátil s Mečiarom. Na druhej strane nemá dobré slovo pre Ernesta Valka, ktorý mu komplikoval podnikanie s Twistom. Hryc bol schopný prekvapiť prezidenta Schustera počas jeho pobytu v innsbruckej nemocnici, ale aj pomáhať Gašparovičovmu HZD v komunálnych voľbách.
Andrej Hryc nepatrí k tým, ktorí si bez väčšej námahy získajú sympatie diváka (a čitateľa). Je svojský, provokuje a kašle na všetky ohľady. Práve týmto nakoniec získava plusové body. Popri tom stihne veľa prezradiť nielen o sebe, ale aj o svete, v ktorom spolu s autorom Inventúry žijeme.
-
Ľubomír Jaško
