Jedným z dôsledkov reforiem po roku 2002 (daňovo-odvodových aj pracovnoprávnych) bol okrem iných i ten, že nastal výrazný rast počtu živnostníkov (takmer zdvojnásobenie oproti necelých 200-tisíc v roku 2002). Štatisticky nám tento nárast pomohol vylepšiť ukazovateľ miery nezamestnanosti. Kto podniká, aj keď reálne nie, ale skôr len na papieri, predsa nie je nezamestnaný. Živnostníci sa postupne stali zaujímavou a pomerne významnou socioekonomickou skupinou, na ktorú sa zacielila pozornosť v súvislosti s potrebou konsolidácie verejných financií.
Už za bývalej vlády sa hovorilo o takzvaných „falošných živnostníkoch“, ktorí sa stali nakoniec jednou z tém pomerne zásadne rozdeľujúcich bývalú koalíciu. Za novej, jednofarebnej vlády sa však, zdá sa, nie je s kým „hádať“ a tak dodatočné zdanenie a zodvodnenie živnostníkov témou nebolo a nie je. Vláda sa s nimi vraj „dohodla“, rozhodlo sa a je to dnes realitou.
Politici naprieč politickým spektrom si jednoducho zaumienili, že i z toho malého „živnostenského koláča“ ukroja viac. V tomto kontexte vyznieva absurdne kritika bývalého ministra, lebo je to principiálne rovnaký krok, aký by urobil aj on, ibaže teraz sa tak stalo nie v žlto-zelenom, ale bledočervenom prevedení. To podstatné však je, že z pohľadu reálnej daňovo-odvodovej záťaže sa tak „zrovnoprávňujú“ zamestnanci spolu so živnostníkmi, teda s časťou podnikateľov a dohodármi. Nepopiera sa tým však aj jeden z cieľov reforiem (daňovo-odvodových, ale aj podpory podnikania a zníženia nezamestnanosti) z roku 2002? Ak tieto parametre u zamestnancov i živnostníkov a dohodárov majú byť po novom zhruba rovnaké, prečo vôbec i naďalej formálne odlišovať tieto jednotlivé typy príjmov?
Argument, že pôvodným nastavením sa zneužíval systém a obchádzali pravidlá, čím štát reálne strácal zdroje, neobstojí. Pôvodná idea bola rozlíšiť jednotlivé typy príjmov, vrátane mimopracovného pomeru a im nastaviť aj špecifické odvodovo-daňové parametre, aby sa zabránilo obchádzaniu zákona. Toto rozlíšenie malo v kontexte reforiem svoj zmysel, ktorý evidentne chápu aj samotní politici, pretože koncom minulého roka si presadili výnimku a svojich poslaneckých asistentov i naďalej nútia do živností. Alebo snáď predsa platí ich logika a tak aj oni „zneužívajú systém“ a vedome vytvárajú „falošných živnostníkov“, z ktorých „štát reálne stráca“ zdroje na svoju činnosť? Predstavitelia štátu motivujú istú skupinu ľudí, svojich asistentov, obchádzať štát a zaraďovať sa k „falošným živnostníkom“?
Jedným z dôsledkov tohto „nového biču na falošných živnostníkov“ je to, že živností postupne ubúda a ubúdať pravdepodobne bude i naďalej. Byť živnostníkom sa stalo luxusom a tí z nich, ktorí chápu, čo sa tu udialo, konali promptne už minulý rok. Mnohí zrušili živnosť a založili si firmu, kde sa azda i „samozamestnali“ za minimálnu mzdu a teda aj minimálne dane a odvody. Možno sa dožijeme i toho, že sa jedného dňa v tomto kontexte bude minister financií vystatovať štatistikami a argumentmi typu: „Pozrite, je kríza a napriek tomu nám v ohromných počtoch vznikajú nové firmy. Slováci sú podnikaví, čo je predsa skvelé.“
Treba sa zamyslieť, či toto bol krok správnym smerom a či to nie je len návrat k obdobiu pred rokom 2002. Alebo je snáď niekto, kto naivne verí, že štát si pri tejto úrovni „verejných služieb“ zo „živnostenského koláča“ aj reálne ukrojí viac?
- Radovan Kavický
