Spisovateľ Petros Markaris, popredný komentátor gréckych udalostí, v knihe článkov a rozhovorov pripomína, že príčiny problémov Grécka treba hľadať v období dávno pred vstupom do EÚ. Internetový portál Česká pozice v recenzii Markarisovej knihy načrtol jeho interpretáciu príčin a súvislostí gréckej krízy. Mierne skrátený preklad pôvodného článku.
Petros Markaris je jedným z najvýznamnejších súčasných gréckych spisovateľov a prekladateľov z nemčiny. Medzi jeho najslávnejšie preklady do gréčtiny patrí Goetheho Faust. Ako spisovateľ sa medzinárodne preslávil kriminálnymi románmi. V súčasnosti sa najviac diskutuje o jeho románovej trilógii o gréckej finančnej kríze. Popri svojich literárnych dielach a prekladoch Markaris patrí medzi najvyhľadávanejších komentátorov súčasných gréckych udalostí v nemeckých médiách.
Z Markarisových článkov a rozhovorov v nemeckých denníkoch a týždenníkoch vznikol zborník Finstere Zeiten: Zur Krise in Griechenland (Temné časy: Ku kríze v Grécku). Svojím názvom odkazuje na Bertolta Brechta, ďalšieho významného nemeckého literáta, ktorého Markaris predstavil Grékom v ich materinskom jazyku. Markaris sa podľa vlastných slov snaží svojimi postrehmi o gréckych udalostiach ukázať Nemcom, ktorí sledujú vývoj v Grécku s obavami, zdesením a posmechom, skutočnú príčinu hospodárskej krízy.
Príčinou krízy je nahromadenie nešťastných udalostí dávno pred vstupom Grécka do vtedajšieho Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS).
Trámy symbolom nádeje
Markaris nepochybuje - a názov zborníka to dosvedčuje -, že Grécko prechádza jedným z najbolestivejších období svojej novodobej histórie. A jeho situácia je o to zúfalejšia, že sa neobjavuje žiadne východisko. Veľká časť gréckej spoločnosti sa ocitla v chudobe. Preto sa bežne môžeme stretnúť s tým, že pôvodne príslušníci strednej triedy dnes obchádzajú aténske odpadové koše. To však podľa Markarisa nepredstavuje hlavný grécky problém.
Oveľa bolestivejšie je pre Grékov zistenie, že stratili schopnosť žiť v chudobe a sčasti ju aj akceptovať. Žiť v chudobe totiž bolo po stáročia významnou schopnosťou obyčajných Grékov. Ba viac, boli s chudobou zžití. Výraz „krásne si žiť v chudobe“ nie je podľa Markarisa žiadny literárny výmysel. Chudoba totiž mala v Grécku estetický rozmer jednoduchosti, skromnosti, sebestačnosti a obrovskej rodinnej solidarity. Žiť si krásne v chudobe, navyše v gréckom prevedení, neznamenalo, že by sa Gréci boli pasívne odovzdali svojmu osudu.
Symbolom nádeje a vlastnej iniciatívy boli trámy týčiace sa zo skromných jednopodlažných domov k nebu. Predstavovali sen o druhom podlaží: dcéra alebo syn by si mohli nad rodičmi pribudovať vlastný malý domov, keby sa im viedlo dobre. Takýto sen predstavoval celoživotné odriekanie, ktoré však často nebolo druhým podlažím odmenené. Ale niečo sa budovalo, na niečom sa spoločne pracovalo, existovala určitá perspektíva a viera, že sa môže viesť dobre.
Premárnená šanca
Podľa Markarisa nemožno vôbec pochybovať o tom, že Gréci boli až do svojho vstupu do vtedajšieho EHS v roku 1981 neobyčajne skromný a pracovitý národ. Obyčajným rodinám nebolo nič vzdialenejšie než čakať milodary. So svojou chudobou si Gréci krásne žili, pričom vytvárali kultúrne diela svetového významu - napríklad obaja grécki laureáti Nobelovej ceny za literatúru, básnici Giorgos Seferis (1963) a Odysseas Elytis (1979) i znamenitý básnik Jannis Ritsos alebo hudobný skladateľ Manos Hadjidakis.
Markaris však neoznačuje vstup do EHS za chybu ani neromantizuje minulosť. A podľa neho za väčšinu súčasných gréckych problémov nemôže ani Európska únia. Počas niekoľkých desaťročí pred vstupom Grécka do EHS a vypuknutím finančnej krízy sa totiž postupne nabaľovali politické problémy, ktoré vyústili do súčasnej skazy.
Grécko po druhej svetovej vojne dostalo rovnako ako ostatné európske štáty šancu na druhý začiatok. Trestuhodne ju však premrhalo. Miesto toho, aby grécky národ začal obnovovať spustošenú krajinu a zničenú spoločnosť, rozpútal občiansku vojnu, ktorá vydrancovala, čo sa ešte vydrancovať dalo, a rozdelila spoločnosť na dva nezmieriteľné tábory. Na jednej strane bola grécka armáda a nacionalisti, ktorí v občianskej vojne zvíťazili, na druhej potom porazené demokratické vojsko a ľavica.
Splnený Papandreov sen
Víťazná pravica sa po skončení občianskej vojny nepokúsila zmieriť rozdelenú spoločnosť. Naopak systematicky prenasledovala ľavicu a dbala na to, aby prívrženci pravice dostávali zodpovedajúce privilégiá. Tie boli potom financované štátom a verejnou službou. Nacionalisti v ničom nezaostávali za súdruhmi zo Sovietskeho zväzu.
Tento pravicový socialistický režim je výlučne gréckym vynálezom. Pravdou však tiež je, že štedré finančné prostriedky z EHS a neskôr z EÚ dopadali na ornú pôdu a umožnili jej plodnosť aj v niekoľkých ďalších desaťročiach. Rozbujnený štátny aparát totiž nezanikol ani po ukončení vojenskej diktatúry v roku 1974.
Strana ľavého stredu – Panhelénske socialistické hnutie (PASOK) – prevzala pod vedením Andreasa Papandrea obrovský štátny aparát, ktorý nebol zreformovaný a ktorý najmä pomohol splniť Papandreov plán stať sa najvplyvnejším mužom v Grécku. Papandreu do pôvodne diktátorského štátneho aparátu dosadil svojich ľudí a presadil zmenu ústavy, ktorá výrazne obmedzila prezidentské právomoci. Ak popri tom vezmeme do úvahy, že grécky volebný systém zvýhodňuje väčšinu a obmedzuje na minimum priestor pre vytváranie koalícií, možno povedať, že Papandreov sen o absolútnej moci sa splnil.
Zmena gréckej mentality
Ľud jasal. A ani sa mu nemožno čudovať. Papandreu totiž zo dňa na deň zvýšil všetky dôchodky o 50 percent. Vtedy si nikto nechcel priznať, akým lacným spôsobom bolo vykonané toto vytiahnutie gréckeho ľudu z chudoby. Pritom išlo o prvú z veľkých pôžičiek.
Papandreu ďalej starostlivo budoval pozoruhodný grécky socializmus, ktorý sa veľmi dobre predával voličom. Po vstupe Grécka do eurozóny tento socializmus ešte raz podporili lacné pôžičky a krajina sa definitívne ponorila do konzumného šialenstva. Obyčajný Grék rýchlo zabudol na druhé poschodie pre syna a sebe i jemu rovno zaobstaral novú vilu. A syn k maturite nedostal bicykel, ale kabriolet s odôvodnením: „Veď by ten chlapec cestou na »vysokú» musel dvakrát prestupovať.“
Do mentality Grékov sa navyše dostalo, že najlepšia životná perspektíva sa otvára pre človeka, ktorého by bolo možné označiť za oportunistu. Kedykoľvek sa totiž dnes o niekom úprimne povie, že je dobrosrdečný, štedrý či pracovitý, automaticky sa nad ním zalomí rukami a s povzdychom sa dodá: „Chudák.“
Podľa Markarisa nehralo rolu, že sa PASOK pri moci striedal so stredopravou stranou Nová demokracia. Rozdiely v programoch oboch strán by sa totiž hľadali len ťažko, pričom ich hlavným spoločným menovateľom bol bezbrehý populizmus a úplná neochota krajinu niekam viesť, dať jej víziu, kvôli ktorej by bolo potrebné prekonávať ťažkosti. Namiesto toho sa Grécko topilo v nezaslúženom bohatstve.
Strata čností
Finančnú krízu by preto bolo korektnejšie označiť za politickú so zničujúcimi dôsledkami. Dnes je politická štruktúra Grécka v troskách. Pozitívne na tejto situácii je, že sa politické strany učí robiť kompromisy a vytvárať koalície. Negatívne potom to, že grécky politík nie je schopný vyjednať kompromis či koalíciu. A desivé to, že z kolabujúcej politickej situácie profitujú extrémistické strany.
Do parlamentu sa prvý raz od roku 1974 - od konca vojenskej diktatúry - dostali so ziskom siedmich percent pravicoví extrémisti. Pritom strana Zlatý úsvit (Chrysi Avgni) bola ešte pred pár rokmi považovaná za partiu hlupákov, ktorí občas organizujú pohon na imigrantov. A radikálna ľavica SYRIZA v parlamentných voľbách poskočila z troch na 16 percent.
Je zjavné, že sa končí éra dvoch strán (PASOK a Nová demokracia), pretože grécka politická štruktúra je v troskách, ako aj obdobie konzumu, pretože grécke hospodárstvo je na dne. Štát a spoločnosť sú politicky, morálne, finančne a kultúrne zničené. V šesťdesiatych rokoch mala chudoba úroveň. Teraz sa vrátila, ale grécka spoločnosť počas niekoľkých desaťročí nezriadeného konzumu stratila čnosti, ktoré jej umožňovali v chudobe krásne žiť. Nezaslúžené grécke bohatstvo splodilo duchovne i ľudsky najúbohejšiu chudobu.
Markaris nekončí optimisticky. Priznáva, že nepozná riešenie gréckej krízy a nerobí si ani žiadne ilúzie. Možno len dúfať, že potenciál k obnove čností a k schopnosti žiť v chudobe, a pritom si zachovať dôstojnosť, Gréci ešte celkom nestratili. Ak totiž vedie nejaká cesta z temných časov, tak iba tadiaľto.
