Vyrástli sme v demokracii a v materiálnom dostatku, ale na krízu sme neboli pripravení. Nevieme si s ňou rady, podobne, ako si v mnohom nevedeli rady naši predkovia, myslí si Ramón Gonzáles Férriz, editor kultúrneho časopisu Letras Libres. Hoci článok vyšiel v novembri 2011, z hľadiska diskusií o Európe a kríze je stále zaujímavý. Preto prinášame skrátený text pôvodného článku.
Takmer štvrtina práceschopných obyvateľov Španielska a viac ako polovica mladých ľudí je bez práce. Predchádzajúci premiér José Luis Rodríguez Zapatero to považoval za „spomalenie“ rozvoja, nie za krízu. Neskôr uznal, že sa mýlil. Súčasný premiér Mariano Rajoy najprv veril, že „zdravým sedliackym rozumom“ je možné problém vyriešiť, potom však uznal, že problém je azda zložitejší, ale vraj znamená spomalenie iba o polovicu desaťročia.
Lenže nedávne vládne prognózy pripustili, že Španielsko v najbližších desiatich rokoch zažije recesiu a hromadné prepúšťanie. Španielska spoločnosť reagovala nahnevane. Nasledovali dva generálne štrajky (ďalší bol avizovaný), menej organizované protesty a postupné vytriezvenie z politiky. K násilnostiam dochádzalo našťastie len sporadicky. Tradičné zázemie Španielov, t. j. rodina a priatelia, spoľahlivo funguje aj v týchto ťažkých časoch. Vďaka tomu sa nešíri väčšia vlna znechutenia, a to aj napriek tomu, že všade sú porazení, najmä medzi mladými ľuďmi. Nielen medzi doslova mladými, ale aj v prostredí mojej generácie. Zvykli sme si na určitú životnú úroveň a nikdy sme si nepomysleli, že v budúcnosti nám ju ohrozí taká dlhá a hlboká kríza. Nikdy by nám nenapadlo, že aj my si len ťažko budeme vedieť rady, podobne ako kedysi naši predkovia, hoci samozrejme nie za takých dramatických okolností, ale v niečom predsa len horších, veď kríza na zasiahla nečakane.
Rozporuplné 20. storočie
Dvadsiate storočie bolo pre našich starých rodičov javiskom najobludnejšieho zabíjania, najhoršieho ideologického opojenia a najhanebnejšej netolerantnosti. Pre mnohých z nás však už bolo storočím materiálneho dostatku. Vyrástli sme v demokracii a ešte aj ako príslušníci strednej triedy sme mali také pohodlie, o akom ešte nie tak dávno mohli snívať iba milionári.
Dejiny ľudstva sú vo veľkej miere dejinami rozvoja. Liberalizmus a kapitalizmus ešte zrýchlili tempo tohto rozvoja a pobádali k súťaživosti, nápaditosti a tolerancii. Lenže dejiny ľudstva sú aj dejinami kríz. Pre moju generáciu i pre mňa osobne však spokojný a dobre zabezpečený život neznamenal historickú výnimku, ale niečo navždy trvalé. Brali sme ako hotový fakt, že hmotný i morálny rozvoj, v západnej Európe badateľný od päťdesiatych rokov a v Španielsku trochu oneskorene, je jedinou realitou. Mysleli sme si, že štát navždy zostane v tejto pozícii, otcovsky starostlivý a s dobrým financovaním; že naše podniky nikdy nebudú investovať v krajinách s lacnejšou pracovnou silou, ale doma; že politická a ekonomická klientela nebude nevhodne vstupovať do formovania nášho domáceho sveta, v ktorom budeme mať skromné, no bezpečné miesto. Mysleli sme si, že zakúsime to isté, čo naši rodičia, totiž, že všetko okolo nás sa bude stále len zlepšovať a my toho budeme účastní. S jedinou výnimkou: nechceli by sme zažiť to isté, čo prežili naši rodičia.
Na jednej strane sme chceli trvalý hmotný rozvoj, na druhej strane sme sa chceli aj zabávať. Chceli sme nielen viac vecí, ale aj viac zábavy. V rámci štipendijného programu Erasmus sme sa chceli vzdelávať v zahraničí, s lístkom InterRail sme v letných mesiacoch chceli precestovať Európu. Magisterskými a doktorandskými štúdiami sme chceli rozšíriť naše vzdelanie. Chceli sme čím neskôr vstúpiť na trh práce, čím neskôr uzavrieť manželstvo, potom si ho užívať, kým ešte nie sú deti, a potom maximálne jedno, dve deti. Neznamenalo to, že sa takto vymedzujeme, veď naozaj by bolo pre nás ťažké nastúpiť do práce v takom veku, ako naši rodičia. A samozrejme nie je na tom nič zlé, keď čím dlhšie študujeme. Práve preto v našom prípade všetko ostatné nasledovalo oneskorene.
Generácia konzumu a zábavy
Je však pravda, že moja generácia sa oveľa viac zabávala než naši rodičia. Boli sme presvedčení (vyznávalo sa to v šesťdesiatych rokoch, hoci do Španielska táto vlna dorazila až o pätnásť rokov neskôr), že mladosť je časom zábav. A chceli sme, aby trvala dlho. Je možné, že všetko toto sa neprejavovalo vo veľkých skúsenostiach, ale v drobných zvykoch, ktoré však znamenali skutočne obrovský rozdiel oproti predchádzajúcej generácii. Reštaurácia už nebola synonymom nedeľného luxusu, bolo zvykom chodiť na koncerty či na pivo, bol prístup k mäkkým drogám, pop kultúra nás neuveriteľne pohltila, spotreba bola priam nevyčerpateľná (platne, lístky do kina, video, knihy, značkové odevy), i keď nie lacná. Po tom všetkom sme si mysleli, že neskôr príde stabilita a skromné, postupné bohatnutie. Chcem povedať, že po tom všetkom nadíde stabilita a bohatnutie, ale tak, že ničoho z týchto pôžitkov sa nebudeme musieť vzdať, a ak predsa, tak len veľmi málo. Pretože do našich štyridsiatich rokov zostaneme mladí. Lenže znovu sme si zabudli položiť otázku, či je možné tieto dve veci celkom zosúladiť. Ale keby sme si ju aj položili, odpovedali by sme kladne.
S krízou sme nerátali
S podobnou krízou, akú máme dnes, sme však nerátali. Nie je to nič zvláštne, veď ak s ňou nepočítali ani ekonómovia, ako by sme s ňou mohli rátať my? Keby sme však čítali súvisiacu odbornú literatúru, vedeli by sme, že dnes zažívame podobnú krízu, akou prešli takmer všetky generácie a ktorú s istou dávkou chytrosti, riskovania, s kúskom šťastia, ale hlavne otvorenosťou pre zmenu možno prekonať. Pretože sme tak neurobili, dnes máme pocit, že nás s noblesnou jednoduchosťou oklamali, že nám ukradli niečo, na čo sme mali právo. Prečo nemôžeme mať prácu po celý život, ako ju mali naši rodičia? Prečo nemôžeme ísť do dôchodku v takom veku a s takými bonusmi, ako naši rodičia? Prečo štát nie je taký štedrý aj k nám? Na prvé dve otázky je jednoduchá odpoveď: Naši rodičia, popri tom, že priniesli množstvo obetí, žili v ťažkých časoch, spoločnými silami tvorili zákony a zaviedli bonusy, ktorých poberateľmi boli predovšetkým oni. Odpoveď na tretiu otázku je už o čosi ťažšia: Vo veľkej miere preto, lebo našimi rozhodnutiami sme si to sami znemožnili.
Nechcel by som, aby sa toto uvažovanie javilo ako konzervatívne. Nie som totiž zástancom návratu k hodnotám našich rodičov; považoval by som to nielen za nemožné, ale v mnohom aj za neželateľné. Svoj život som žil tak, ako ho žila rozhodujúca väčšina mojej generácie. A považujem ho za dobrý, slobodnejší a v mnohých ohľadoch aj za bohatší.
Musíme rátať s dôsledkami nášho životného štýlu
Musíme však počítať s množstvom dôsledkov nášho životného štýlu. Bezpochyby nie každý je rovnako zodpovedný za krízu, ktorá na nás teraz nepríjemne dolieha, o to menej nasledujúca generácia. Je však veľmi nezodpovedné nastavovať obraz dnešnej situácie a jej dôsledkov tak, akoby boli výsledkom niekoľkých mozgov a my iba trpiacimi obeťami. Nie. My sme tiež prispeli ku kríze, a to naším spôsobom života, našimi konzumnými voľbami, neprimeranými očakávaniami projektovanými do istej podoby konzervativizmu – všetko zostane dobré, aj keď všetko zmeníme. Tento iluzórny politický recept nás robí veľmi zraniteľnými. Ani nie tak vzhľadom na naše dnešné úzkosti, pretože tie skôr či neskôr prekonáme, i keď naširoko budú mať svojich porazených, ale vzhľadom na naše predstavy o živote, ktorý je ešte pred nami.
(Medzititulky: AM Report)
