Pesimizmus a negatívne nálady sú v kontexte krízy živnou pôdou pre nacionalistické a partikularistické tendencie. Tomu je však nutné vzdorovať, hovorí taliansky spisovateľ Claudio Magris. Zastáva koncept federálnej a decentralizovanej Európy. Je nositeľom Ceny mieru Nemeckého knižného obchodu a pravidelne patrí medzi kandidátov na Nobelovu cenu za literatúru. Skrátený text článku, ktorý publikoval v Corriere della Sera.
Pred niekoľkými týždňami som bol v Madride. V tom čase sa tam konali demonštrácie, pri ktorých dochádzalo k stretom demonštrantov s políciou. O ich rozsahu a násilnostiach médiá dostatočne informovali. Náhodou som sa ocitol na jednom z „horúcich“ miest a pritom som si spomenul na oveľa horšie nepokoje, ku ktorým došlo napríklad v Terste krátko po vojne a potom v sedemdesiatych rokoch, alebo v uliciach Janova v roku 1960 alebo v roku 2001 počas rokovania skupiny G8. Namiesto strachu som zažil skľučujúci pocit, ktorý ma pohltil, pomaly sa menil na neurčitú úzkosť a nakoniec na skutočný zmätok.
Tento pocit frustrujúcej a nejasnej budúcnosti však nie je najväčšou starosťou mojej generácie. Budúcnosť nás osobne nezaujíma. Naším svetom je prítomnosť, ktorej sa snažíme chopiť a využiť ju, alebo ju obísť, keď nás ťaží.
Európska únia so svojimi komisiami, strojenosťou, opatrnosťou, kompromismi, ochromujúcimi vetovaniami a nekonečnými summitmi, ktoré stále pripomínajú stagnáciu, sa zdala byť – a stále zdá – veľmi vzdialená. Podobne to bolo s cisárom zo známej Kafkovej poviedky, ktorý vyšle na cestu rozhodujúci odkaz, ale ten nikdy nedorazí. A medzitým, s veľkým prispením hospodárskej krízy, sa tu šíri pach kadejakých nacionalizmov, partikularizmov, lokalizmov, hlúpych a nenávistných separatistických chúťok.
Problémy už dnes nie sú výlučne národné, ale týkajú sa nás všetkých. Je smiešne, aby napríklad v jednotlivých štátoch platili rôzne imigračné zákony. Rovnako smiešne by bolo, keby platili odlišné zákony v Bologni a Janove.
Európa sama osebe je veľmoc. Je utrpením sledovať, ako často sa znižuje k žabomyším sporom. K tomu, aby bola únia hodná svojho mena a stala sa pravou Európou, potrebuje rozhodné a vplyvné vedenie. Musí sa vzdať nereálneho zjednocovania všetkých a tiež strachu napomenúť tých, čo chcú mať čistý dom tak, že špinu hádžu k susedom. Je možné, že Európska únia nie je schopná postupovať s pevnou dôslednosťou. Ale ak bude pokračovať ako doposiaľ po riskantnej ceste, hrozí jej koniec podobný postupnému zhasínaniu svetiel vo vyprázdňujúcom sa kine.
Prvý raz v dejinách sa usilujeme vytvoriť veľké politické spoločenstvo bez vojny. Ale to sa dá len s autoritou na čele. Váhavosť neznamená demokraciu, ale jej smrť.
Ak sa zdá, že Európa sa rozdrobuje, potom je zjavné, že tí, čo v ňu veria, zažívajú skľúčenosť a depresiu, ako v ten večer v Madride. Nemusíme sa však poddávať melanchólii. Nie sme na svete preto, aby sme prepadli svojmu duševnému rozpoloženiu alebo náladám ako po zlom jedle. Pohodlie či nepohodlie, pracujeme ďalej, ako len vieme, a snažíme sa dosiahnuť to, čo považujeme za správne (alebo za najmenej zlé), s pevným presvedčením, že „non praevalebunt“, že nás nepremôžu.
Proti skľučujúcemu pocitu a pesimistickej únave treba bojovať. Tím skôr, že dnes sa tak rýchlo šíri.
