O odkaze Viktora Frankla diskutovali v žilinskej Nadácii Polis onko-psychologička Mária Andrášiová a teológ a psychológ Peter Tavel, autor knihy Zmysel života podľa Viktora E. Frankla.
Viktor E. Frankl (1905-1997), neskorší zakladateľ logoterapie, ako židovský lekár skončil spolu so svojou manželkou, rodičmi a bratom v koncentračných táboroch. Z celej rodiny on jediný hrôzy Terezína, Osvienčimu a Dachau prežil. Už v nacistickom lágri začal písať knihu, no rukopis mu niekoľkokrát zničili. Po skončení vojny vyšla pod názvom Napriek všetkému povedať životu áno.
Podľa Frankla človek nie je slobodný od podmienok, v ktorých žije, ale je slobodný, aby k nim zaujal stanovisko. Záleží vždy na ňom, či sa im podrobí a vzdá, alebo nie. Preto aj v koncentračnom tábore extrémny hlad z jedného väzňa urobil zviera a z druhého ušľachtilú bytosť. K morálnemu správaniu nevedie človeka žiaden pud, ale dobrovoľné a slobodné rozhodnutie. Tým, že odpovedá na otázky, ktoré mu život kladie, napĺňa zmysel, ktorý mu život ponúka. Utrpenie pritom nemusí mať pre človeka deštruktívny rozmer, ale môže byť príležitosťou na hlboký ľudský rast.
„Bola som svedkom utrpenia mojich pacientov, ktorí zomierali, alebo im zomierali deti a z pohľadu toho, ako žili dovtedy, im Boh, život alebo osud – akokoľvek to nazývali – zobral úplne všetko. A zrazu v tom momente, keď sa nemali čoho chytiť, akoby sa im otvoril celkom nový nepoznaný priestor,“ povedala na otázku, či môže byť človek vnútorne slobodný aj v podmienkach neslobody či ťažkej choroby onko-psychologička Mária Andrášiová.
Ako teda možno prijať napríklad chorobu? „Sloboda je v tom, že sa človek rozhodne, či to príjme, alebo bude žiť v napätí,“ tvrdí teológ a psychológ Peter Tavel. „Pacienti často trpia obrovskými úzkosťami a obavami, pritom liečba prebieha dobre, je šanca, že sa vyliečia, alebo sa dostanú do remisie a niekoľko rokov budú dobre fungovať, ale oni zostanú uväznení buď v tom, čo stratili, alebo v tom, čo ich čaká a možno nikdy nenastane. Vo chvíli, keď môžu žiť, to, čo je reálne dobré, tak ich chytá do osídiel strašiak budúcnosti alebo minulosti.“
Andrášiová aj Tavel sa zhodujú, že svojimi postojmi môžeme veľmi ovplyvniť to, ako druhí zvládajú utrpenie. „Niekedy je mi z toho smutno. Ide najmä o rodinných príslušníkov onkologických pacientov. Každý chce pre svojho blízkeho to najlepšie. Problém je, že sa ich nepýtajú, čo potrebujú a posúvajú ich niekam, kde tí ľudia nie sú a zostávajú v tom o to viac sami,“ upozorňuje Andrášiová.
Podľa oboch psychológov v snahe ochrániť našich najbližších nám niekedy chýba pochopenie pre to, čo práve prežívajú. Psychológovia upozorňujú, že ak chceme trpiacim pomôcť, pýtajme sa ich na to, čo potrebujú. Niekedy ani sami nevedia, ale vždy pomôže blízkosť, inokedy slovo, ticho, vedomie blízkosti – jednoducho sprevádzať ich bolesťou.
- Beáta Jarošová
(Foto: Ľubo Bechný/Nadácia Polis)
