Predčasné poruchy výrobkov v mnohých prípadoch nie sú náhodné, ale sú vopred plánované ich výrobcami. Mnohé firmy totiž maximalizujú svoje zisky plánovaným zastarávaním svojich produktov, teda tak, že zámerne naprogramujú kratšiu dĺžku životnosti, do výrobkov dávajú menej kvalitné súčiastky, ktoré sa predčasne opotrebujú alebo spôsobia načasovanú poruchu a podobne. Taký je záver vyše stostranovej nemeckej štúdie. Magazín Česká pozice sa tejto štúdii venuje v článku redaktora Petra Matějčeka. Skrátený text.
Aj vám občas napadne, či spotrebný tovar nemá „naprogramovaný dátum rozkladu? Alebo je to len zákon schválnosti, že tlačiareň alebo práčka prestanú často fungovať krátko po skončení záruky? Na tieto otázky sa v uplynulých mesiacoch pokúsila nájsť odpoveď nemecká strana Zväz 90/Zelení.
Ukázalo sa, že z takzvaného plánovaného zastarávania sa stala bežná prax, ktorej prostredníctvom veľké koncerny maximalizujú svoje obraty. „Plánované zastarávanie je dnes prítomné všade. Súčiastky sú často funkčne poddimenzované, predčasne sa opotrebúvajú alebo rovno spôsobujú v podstate načasovanú poruchu. Z predaja zámerne nekvalitného tovaru sa stal masový fenomén,“ hovorí Stefan Schridde, jeden z autorov štúdie.
Podľa neho má plánované zastarávanie širokú škálu podôb: kovové súčiastky sa vymieňajú za umelohmotné; prístroje ako napríklad notebooky sa vyrábajú tak, aby nebolo možné sa do nich dostať; batérie sú často pevnou súčasťou produktu a nedajú sa vymeniť; vyvíja sa príslušenstvo, ktoré je kompatibilné len s niektorými modelmi atď.
Najextrémnejší prípad je, ak firma priamo naprogramuje do svojich výrobkov presnú dĺžku životnosti. Bežne to dnes robia zrejme výrobcovia pamäťových kariet pre fotoaparáty alebo telefóny: ak majiteľ prekročí určitú kvótu, karta sa stane nepoužiteľnou. Podobne to funguje údajne aj pri mnohých kávovaroch, ktoré pri určitom počte káv jednoducho prestanú fungovať a majiteľovi dajú najavo, že je čas na údržbu.
To isté platí pre tlačiarne: niektoré boli nastavené tak, aby po určitom počte vytlačených stránok prestali tlačiť.
Kam s tým všetkým?
O zatiaľ najväčší mediálny škandál sa v tomto zmysle začiatkom 21. storočia postarala spoločnosť Apple. Kalifornský gigant svoje mp3 prehrávače iPod zostrojil tak, aby nebolo možné vymeniť batériu, ktorej životnosť navyše v Palo Alte umelo obmedzili na 18 mesiacov. V roku 2003 nasledovala v USA hromadná žaloba, ktorá vyvrcholila mimosúdnym vyrovnaním: Apple musel sľúbiť, že batérie bezplatne vymení a zároveň predĺži záruku z osemnásť mesiacov na dva roky.
Spoločnosť Apple je v nemeckej štúdii zmienená niekoľkokrát. Okrem iného preto, že jej prístroje majú špeciálne skrutky, takže sa do vnútra produktov dostanú iba majitelia špecifického náradia – teda autorizovaní opravári Applu. (V prípade „appláckych“ notebookov je to ešte o niečo zložitejšie, tam sú jednotlivé súčiastky dokonca priamo zlepené.)
„Pri mnohých produktoch, ako sú napríklad televízory, DVD prehrávače, počítače a podobne, sa nám podarilo preukázať, že boli zrejme zámerne vbudované také kondenzátory, kvôli ktorým sa životnosť spotrebičov skrátila o päť až desať rokov,“ píše Schridde v štúdii. A dodáva, že to vonkoncom nie je otázka ceny, ako by sa niekto mohol domnievať: cena súčiastky, ktorá by životnosť výrobku predĺžila až o celé desaťročie, sa totiž od ceny bežne používaných komponentov nelíšila ani o jeden eurocent!
Elektronika však nie je jediným spotrebným tovarom, o ktorom štúdia hovorí. Nájdete v nej tiež podrážky z nekvalitnej gumy, ktoré sa predčasne zoderú; špirálovité umelohmotné zipsy, ktoré predčasne vypovedajú službu; alebo bavlnu s takými krátkymi vláknami, že textílie z nej vyrobené vydržia sotva pár mesiacov.
„Príklady z expertízy ukazujú, že plánované, alebo aspoň tolerované predčasné zastarávanie je prítomné všade. Batérie, ktoré nemožno vymeniť, zlepené kryty alebo cielene vbudované oslabené súčiastky to jasne dosvedčujú. Je to svinstvo,“ tvrdí hovorkyňa nemeckých Zelených Dorothea Steinerová. Podľa nej tak nevznikajú len obrovské náklady spotrebiteľom, ale tiež gigantické hory odpadkov, ktoré čoskoro spôsobia fatálny problém pre životné prostredie a nakoniec aj pre zdravie nás všetkých.
Nič nové
Treba podotknúť, že plánované zastarávanie nie je výmyslom 21. storočia, ale v určitých formách existuje už viac ako sto rokov. Klasickým príkladom systematického skracovania životnosti produktov je dnes už legendárny žiarovkový kartel Phoebus z roku 1924.
V tom čase sa poprední výrobcovia žiaroviek, medzi ktorých patrili napríklad aj spoločnosti Philips, Osram, General Electric Company a Compagnie des Lampes, dohodli, že unisono skrátia životnosť svojich produktov z 2500 na 1000 hodín. Kartel preukázateľne existoval až do roku 1942, keď americká vláda General Electric a ďalších zažalovala pre nekalú súťaž.
Prvý raz sa však tento fenomén objavil už začiatkom 20. rokov 19. storočia. Vtedajším neobmedzeným vládcom automobilového priemyslu bol Henry Ford, známy zástanca kvality, pre ktorého integrita produktu vždy bola na prvom mieste pred úspechmi a ziskami. So svojím Modelom T, ktorý bol dostupný len v čiernom prevedení, ovládol 61 percent amerického trhu.
Fordovým hlavným konkurentom bola spoločnosť General Motors (GM), do ktorej vedenia sa dostal špičkový manažér Alfred Sloan, ktorý si z Massachusettského technického inštitútu odniesol celkom odlišný pohľad na vec. Pod jeho vedením začal GM uprednostňovať skôr dizajn, šikovný marketing a krátke životné cykly produktov. „Naším hlavným poslaním je urýchliť zastarávanie,“ vyhlásil vtedy Sloan a tlačil zamestnancov GM k tomu, aby cielene skracovali „trvanlivosť“ produktov spoločnosti.
V priebehu zopár rokov Sloan urobil z dopravného prostriedku lifestylový produkt, ktorý sa skôr než volantom riadil módnymi trendmi. Nová stratégia sa vyplatila: trhový podiel spoločnosti Ford klesol zo šesťdesiatich percent na tridsať a výroba kedysi mimoriadne úspešného a podľa slov niektorých pamätníkov takmer nerozbitného Modelu T bola v roku 1927 zastavená.
Sloan sa tak stal jedným z tvorcov stratégie, ktorá od okamihu svojho zrodu vytrestala každého podnikateľa, ktorý by chcel čo len pomyslieť na výrobu kvalitných produktov. Novú taktiku potom zaviedol aj jeden z najväčších svetových koncernov v oblasti chemickej výroby – DuPont. Najprv odštartoval revolúciu, keď vynašiel nylonové pančuchy, a následne ju sám „sabotoval“ tak, že do nich primiešaval chemické látky, ktoré značne skracovali ich životnosť.
Preferovanie produktov s krátkou životnosťou sa napokon stalo natoľko populárnym, že v roku 1958 jeden z najznámejších priemyselných dizajnérov Brooks Stevens vyhlásil: „Naša celá ekonomika je postavená na plánovanom zastarávaní (…). Robíme to z toho najzdravšieho dôvodu: aby sme zarobili peniaze.“
Fatálne dosahy
Tento spôsob podnikania však podľa Nicole Maischovej, ktorá je v nemeckej strane Zväz 90/Zelení zodpovedná za politiku týkajúcu sa priamo spotrebiteľov, vedie do slepej uličky tak z ekonomického, ako aj ekologického hľadiska.
Celková spotreba nemeckých domácností v roku 2012 bola 1442 mld. eur. Štúdia odhaduje, že plánované zastarávanie ovplyvňuje sedem percent všetkých výdavkov, čo znamená 101 mld. eur. Inými slovami, Nemci za rok utratia o sto miliárd eur viac, než by museli, pretože životnosť veľkého množstva výrobkov bola umelo redukovaná.
To však zďaleka nie je jediný problém. Na základe rovnakého predpokladu totiž analýza dospieva k záveru, že vplyvom predčasného zastarávania vznikne navyše 9,6 mil. ton odpadkov, teda 120 kilogramov na jedného nemeckého občana ročne.
Spoluautor uvedenej štúdie Schridde sa vydal vlastnou cestou. Založil web, ktorého prostredníctvom sa užívatelia môžu vzájomne o plánovanom zastarávaní informovať. Jeho názov znie: Fušerina? Nie, ďakujem!
