V októbri 2007 nariadili americké štátne orgány vysťahovanie Paula Henssa, ktorý žil v Spojených štátoch amerických od roku 1955. V tom čase mal 85 rokov. Podľa zistení amerických orgánov bol zodpovedný za výcvik útočných psov v koncentračných táboroch Dachau a Buchenwald. Henss ako člen jednotiek SS, resp. neskôr špeciálnej jednotky nesúcej meno ríšskeho vodcu Leibstandarte SS Adolf Hitler mal na starosti výcvik psov plemien rotvajler a nemeckého ovčiaka, ktoré boli využívané na stráženie oboch koncentračných táborov a väzňov v nich. Podľa vyšetrovateľa ministerstva spravodlivosti USA E. Rosenbauma, „brutálny systém koncentračných táborov by nemohol fungovať bez odhodlania ľudí, ako bol Paul Henss“. Hoci bol Henss z USA vyhostený, k spravodlivému potrestaniu v Nemecku už nedošlo. Na jar 2008 zomrel.
Pes ako zbraň
Aj pohraničná stráž komunistického Československa sa rozhodla využívať psov na stráženie štátnych hraníc. V 50. rokoch bola na tento účel vytvorená kynológia pri pohraničnej stráži a štátne hranice pomáhalo strážiť na celom úseku hranice s kapitalistickým západom iba približne 150 psov. V 60. rokoch sa opatrenia po zrušení mínových polí a elektrických plotov zamerali predovšetkým týmto smerom. V roku 1960 slúžilo na hraniciach už takmer 1000 psov. O desať rokov neskôr to bolo až 1260 psov. Psy boli určené predovšetkým na stráženie hranice, kde ich hlavnou úlohou bolo brechotom upozorniť na narušiteľov hraničného pásma, či pokus o nelegálne prekonanie hranice. Boli tiež využívané na stopovanie, pátranie, hliadkovanie či bezpečný eskort zadržanej osoby. O druhej polovice 60. rokov, sa začali psy využívať aj ako zbraň, a to v „útoku na voľno“. Na tento účel sa snažila pohraničná stráž vyšľachtiť aj špeciálne útočné plemeno (československý ovčiak), ktoré sa však v praxi pre svoje povahové vlastnosti veľmi neosvedčilo.
Český historik Martin Pulc vo svojej práci na základe výskumu uvádza, že v rokoch 1960 až 1970 bolo s pomocou psov zadržaných na hraniciach približne 2000 osôb, čo predstavovalo asi 20 % všetkých zadržaných.
Vyviazli so zraneniami
V auguste 1981 prešli ilegálne do Československa dve osoby zo Sovietskeho zväzu. Sergej Ivanovič Denežnyj, 30-ročný elektromontér z Kyjeva a jeho 21-ročný brat Jurij Ivanovič. Ich cieľom nebola spomienka na udalosti z augusta 1968, ale emigrácia do Rakúska. Ilegálny prechod medzi ČSSR a ZSSR sa im podaril, keď pomocou drevených kolíkov roztiahli drôty hraničných plotov a pri meste Čop prenikli na územie Slovenska. V Čiernej nad Tisou nastúpili na vlak a cez Košice sa železnicou dostali do Bratislavy. V Petržalke potom pozorovali pohyb hliadok na hranici. Vo večerných hodinách sa priplazili na koniec Viedenskej cesty. Pomocnú signalizáciu obišli a cez hlavné signalizačné drôty sa podhrabali. Podarilo sa im prejsť aj cez drôtený signalizačný plot, a to podobne ako na východnej hranici, keď jednotlivé drôty roztiahli drevenými latkami. Poslednú drôtenú zátarasu preliezli. Nanešťastie sa spustila signalizácia. Na miesto bola vyslaná dvojčlenná hliadka so psom Savarom 203. Keďže sa obom Rusom podarilo prekonať všetky prekážky a k rakúskemu územiu mali už iba 500 metrov, hliadka na výstrahu vystrelila do vzduchu a potom pustila psa „útokom na voľno“. Oboch Rusov následne zaistili. Zranenie, ktoré mladší Jurij utrpel po útoku psa, si vyžiadalo lekárske ošetrenie. Takéto prípady sú v denných hláseniach pohraničnej stráže stovky.
Trhanie za živa
Jeden z najznámejších prípadov útoku pohraničiarskeho psa sa odohral na tom istom úseku hranice 8. augusta 1986. Hartmunt Tautz, 20-ročný nemecký študent, týždeň pozoroval činnosť pohraničnej stráže na hranici v Petržalke. V uvedený deň neskoro večer prešiel pešo na koniec Petržalky. Za železnicou prestrihol na pomocnej signálnej stene vodiče, potom prešiel cez kukuričné pole, až sa dostal k hlavnej signálnej stene. Tu opäť prestrihol vodiče, čím však vyvolal skrat, ktorý ho prezradil. Hliadka za ním vypustila dvoch psov. Tautz už mal cieľ na dosah. Psy ho však dohonili 22 metrov pred rakúskym územím, vrhli sa na neho a hrýzli ho až do príchodu hliadky. Tautz mal mnohopočetné hryzné rany vrátane viacerých rán na tvári a silno krvácal. Hliadka namiesto toho, aby mu poskytla prvú omoc a previezla ho do nemocnice, začala prehľadávať okolie v snahe nájsť ďalších utečencov. Keď ho po čase previezli do nemocnice, na následky straty krvi, mnohých rán a šoku zomrel.
Zaujímavá je aj dohra tohto prípadu. Podľa historika Ľubomíra Morbachera je zásadný rozpor medzi pitevnou správou a uznesením Obvodnej vojenskej prokuratúry v Bratislave. Kým podľa lekárov by sa v prípade včasnej lekárskej pomoci podarilo život Tautzovi zachrániť, podľa prokurátora sa smrti Nemca „nedalo zabrániť ani včasnou odbornou lekárskou pomocou“.
Začiatkom 70. rokov začala pohraničná stráž skúšať novú zbraň, tzv. „samostatne útočiace psy“ s príznačnou skratkou SUPY (na obr. hore). Išlo o dvojice psov-súrodencov. Cvičením sa v nich vypestovala zúrivosť a agresívne správanie. Žili v špeciálnych kotercoch priamo na hraničnom území za poslednou hraničnou stenou. Po narušení signálu na signálnej stene, bezpečnostný systém automaticky otvoril dvierka ich kotercov a vypustil psy. Tie potom sami vyhľadali stopu narušiteľa a „zadržali“ ho do príchodu hliadok. Využívanie takto vycvičených psov nebolo o nič humánnejšie ako nášľapné míny, guľomety či elektrický plot. Na rozdiel od zbraní sa z pohraničiarskeho psa podarilo urobiť ikonu. Bol zobrazený na pohraničiarskych odznakoch, medailách, plagátoch, oficiálnych fotografiách.
- Ján Ondriaš
