Rada Procházku rešpektujem kopec rokov, už odvtedy, keď som mu ako vysokoškolskému študentovi práva poskytoval priestor na názorovej strane denníka Sme (neskôr nasledovali ďalší študenti Daniel Lipšic, Marek Benedik a Vlado Pirošík). Na rozdiel od jeho diskusných partnerov si vychutnávam aj Radov zmysel pre humor, ktorý sa podľa mňa pohybuje v tých najlepších britských intenciách. Ale súbežné koketovanie s občianskym diagnostickým združením a ponúkanie sa ako spoločný kandidát novej pravice považujem za vtip nie veľmi vydarený.
V priebehu troch dní sa Rado identifikoval s tromi pozíciami – definitívnym odchodom z KDH, predstavením správnej rady občianskeho diagnostického združenia Alfa a signálom, že by teda bol rád aj prezidentom, keby si ho osvojila nová politická pravica. Prvá pozícia je východiskom pre druhú, ale či je druhá kompatibilná s treťou, si dovolím pochybovať. Skôr to považujem za Radovu prvú chybu, akej sa dopustil, či dokonca až za prešľap voči Alfe.
O tom, že sa Rado necíti komfortne v strane ako je KDH, sme vedeli dávno a najviac to pociťoval predseda KDH Ján Figeľ, ktorého Rado pre jeho zlyhania vôbec nešetril. A hoci ešte pred rokom Rado pre .týždeň vyslovil v tom čase kacírsku myšlienku, že by bolo načim z pravice povyberať najschopnejšie hrozienka a ochutiť nimi kresťanskodemokratický koláč, dnes už pri hrozienkach na svoje rodné KDH nemyslí. Čo je celkom legitímne, v KDH sa necítili celkom doma ani iní politici, ani otcovia-zakladatelia. Rado opustil rodné hniezdo a svoju víziu Alfa, pôvodne ponúknutú ako revitalizáciu KDH, chce ponúknuť pravicovému spoločenstvu, spočiatku ako diagnostický projekt, mapujúci problémy slovenskej spoločnosti a ponúkajúci aj racionálne riešenia. Hoci všetci vieme, že slabinou takéhoto projektu je, že bez politickej zakotvenosti nemá šancu na úspech, v tomto čase a v tejto situácii sa dalo tejto predstave veriť a aj fandiť. A že sa z Alfy napokon musí stať politický subjekt, netušili azda len ľudia zo správne rady na Radovej pondelkovej tlačovke. Zrodilo sa dieťa, malo dostať šancu, aby vyrástlo z plienok a krátkych nohavíc – a mohlo byť z neho niečo, čo pomôže konsolidovať, alebo možno aj vyčistiť pravicový priestor od suchých ratolestí, od ktorých už nikto žiadne plody nečaká.
Ale potom Rado v rozhovore pre týždenník Trend vyhlásil: „Nechcem kandidovať ako občiansky kandidát. Jednak by to nebolo úplne poctivé, a potom, ja chcem politickú kandidatúru. Chcem kandidovať ako kandidát novej pravice, no so schopnosťou pozerať sa na štát nie optikou pravica - ľavica, ale zo širšieho pohľadu. Ako kandidát novej generácie politikov.“ A toto je podľa mňa podraz voči Alfe – pretože ak Rado myslí vážne slová, že sa zatiaľ nechystá zakladať stranu a v prípade Alfy „ide o pokus vytvoriť zázemie a priestor pre ľudí, ktorým na Slovensku záleží a chcú prispieť k tomu, aby sa mu darilo lepšie“, tak prezentáciou svojich prezidentských ambícií zaťahuje Alfu niekam, kde v súčasnosti vôbec nie je, kde v budúcnosti možno ani nechce byť a spochybňuje tak jej momentálnu, na verejnosti prezentovanú podstatu.
Možno je to však celkom inak – Alfa(samec) sa nazdáva, že cieľovou stanicou je politická strana, ktorej môže marketingovo iba prospieť, ak sa jej líder pokúsi dobyť Hrad a na takto získanej podpore voličov vybuduje svoje stranícke zázemie.
Mať oboje naraz sa však nedá. Alebo dá, ale nie je to fér – voči priaznivcom Alfy, ktorí berú vážne slová o jej orientácii. Neverím, že toto Rado nevie.
- Róbert Kotian
