Je zrejmé, že David Cameron musí brať do úvahy euroskeptické nálady svojich spolustraníkov. Zároveň však musí hovoriť za svoju krajinu, nie za svoju stranu. Premiér by si mal udržať nervy na uzde a Britániu v únii, píše denník Financial Times. Preklad redakčného článku FT.
Veľká Británia je už dlhý čas váhavým Európanom. Od vstupu do vtedajšieho Európskeho hospodárskeho spoločenstva pred štyrmi desaťročiami jej členstvo je poznačené mylnými predpokladmi a premárnenými príležitosťami.
Ustarostený vzťah Británie k únii je záležitosť kultúry, geografického prostredia a histórie. Británia je postkoloniálna veľmoc so silnou väzbou k ostatným po anglicky hovoriacim krajinám, predovšetkým Spojeným štátom. Vzájomné nepochopenie medzi Britániou a Európou spočíva v základnej odlišnosti v pohľade na úniu: Veľká Británia sa na členstvo v klube pozerá z ekonomického hľadiska, Francúzsko a Nemecko, t. j. spoluzakladatelia, Európsku úniu vnímajú ako politický projekt ukovaný z popola druhej svetovej vojny.
Tento rozdiel sa ešte viac prehĺbil počas krízy eurozóny. Reakcia Európy, hoci zo začiatku dosť pokrivkávajúca, jasne naznačila, že kontinentálna predstava „ešte bližšej únie“ nie je len výplodom horúčkovitej fantázie Bruselu. Vzhľadom k hrozbe kolapsu eura je dnes integrovaná hospodárska vláda prijímaná vo všetkých európskych metropolách vrátane Londýna ako všeobecne prijímaná pravda.
Druhým pokrízovým vývojom, či už plánovaným, alebo nie, je nástup Nemecka ako dominantného hráča v Európe. Nemecko získalo také postavenie, že ostatní členovia si nedovolia blokovať ho nejakými receptami na fiškálnu a hospodársku politiku z obavy, že Nemecko nepodporí záchranu eurozóny.
Z tohto dôvodu sa v blízkej budúcnosti Európska únia rozdelí nielen na tých vnútri a mimo „jadra“ v podobe eurozóny, ale aj na silných severoeurópskych veriteľov na čele s Nemeckom a slabých juhoeurópskych veriteľov ako Cyprus, Grécko, Taliansko, Portugalsko a Španielsko.
Toto je geopolitické pozadie dlho očakávaného prejavu Davida Camerona o Európe. Jeho meškanie svedčí o zložitosti problému.
Tento denník vždy zastával členstvo Británie v EÚ a aj naďalej máme za sme presvedčení, že toto členstvo patrí medzi naše prioritné záujmy. A nevedie nás k tomu len ekonomický kalkul nákladov a ziskov. Ide o postavenie Británie vo svete. Členstvo v únii umožňuje Británii mať vplyv na globálny trh. Pomáha udržiavať zvláštny vzťah so Spojenými štátmi. Posilňuje vplyv Británie vo svete, v ktorom sa ekonomická moc presúva na východ.
Výhody presahujú štátne hranice. Vďaka jednotnému trhu môžu Briti po celej Európe voľne žiť, pracovať i cestovať. Rozšírenie únie na juh i východ upevnilo demokraciu v Španielsku, Portugalsku a Grécku a prinieslo pokoj a prosperitu do postkomunistickej strednej a východnej Európy. Odhliadnuc od toho dnešná Európska únia je celkom iná než bolo Európske spoločenstvo v roku 1973, keď do neho Británia vstúpila. Alebo ako v roku 1975, keď mali Briti zatiaľ naposledy možnosť svoj názor na členstvo vyjadriť referende.
Reformy, ktoré únia zvažuje na podporu jednotnej meny, ako banková únia a zvláštny rozpočet pre eurozónu, ju ešte viac a nezvratne zmenia. Tieto zmeny by vytvorili nové integrované jadro, ktorého súčasťou Británia azda nikdy nebude chcieť byť, no ktoré by napokon mohli mať rozhodujúci vplyv na tie súčasti EÚ, ktoré Británia najviac oceňuje, ako je napríklad jednotný trh.
Čo by teda mal alebo nemal v tejto chvíli Cameron urobiť? Premiér musí predovšetkým zaujať triezvy prístup založený na národnom záujme. Je zrejmé, že musí vziať do úvahy euroskeptické nálady poslancov Konzervatívnej strany, nemal by však panikáriť. Mal by sa vyvarovať mätúceho zamieňania ochrany súčasných práv s budúcim rozdelením síl. Predovšetkým by mal hovoriť za svoju krajinu, nie za svoju stranu.
V únii by mal byť lídrom, podobne ako bola Margaret Tchatcherová líderkou v otázkach jednotného trhu a rozširovania. Je pravda, že Veľká Británia je značne svojbytná krajina, zároveň je však cenným členom európskeho klubu. Môže a musí hľadať spojencov. Briti môžu nástojiť na protrhových reformách, podobne, ako kedysi pri vytváraní jednotného trhu. Finančná kríza síce oslabila „protrhový“ tábor, ale ten sa opäť vzchopí, o to viac, ak to EÚ s prekonaním nízkeho rastu myslí vážne.
Rovnako tak by Briti mali podporovať Európsku komisiu ako nutného rozhodcu, ktorý dohliada na dodržiavanie pravidiel jednotného trhu a na obchodnú politiku. Tu sa ponúka prirodzené spojenectvo s Nemeckom, ktoré konzistentne vystupuje proti každému kroku, ktorý by v mene posilňovania eurozóny podkopal jednotný trh.
Sú však aj veci, ktoré by Cameron v žiadnom prípade nemal robiť. V minulosti sa vyjadril, že cenou za hlbšiu integráciu musí byť zjemnenie väzieb medzi Britániou a jej partnermi v únii. Cameron by sa vo svojom prejave mal pokúsiť objasniť nové podmienky členstva. Nemal by však vzbudzovať falošné nádeje, že ostatní členovia únie budú súhlasiť s tým, aby bola Británia súčasťou voľného trhu bez toho, aby akceptovala základné pravidlá a princípy. Podobne aj prípadné pohrozenie vetovaním zmien, ktoré sú nutné pre záchranu eura, bude považované za vydieranie. Výsledkom by totiž mohlo byť katastrofálne poškodenie vzťahov.
A napokon by premiér nemal dovoliť svojim spoluobčanom fantazírovať. Pre Britániu nemá zmysel snažiť sa o také postavenie, aké má Nórsko alebo Švajčiarsko. Obe krajiny totiž musia akceptovať pravidlá, bez toho, aby sa podieľali na ich tvorbe. V prípade Británie by sa takéto postavenie nemohlo tolerovať. Bezpochyby by viedlo k odchodu z únie.
Národný záujem by mohol viesť k tomu, že David Cameron - alebo budúca vláda – právne upraví vzťahy medzi Britániou a novým blokom vedeným Nemeckom a Francúzskom. A práve to by malo byť predmetom referenda pri formulácii typu „zostaneme či odídeme“. Ale pokým sa Cameron nedozvie podmienky novej dohody o eurozóne, mal yb si ujasniť základné princípy, o ktoré ide – udržať si nervy na uzde.
