V nemeckom národe po druhej svetovej vojne prišlo k denacifikácii, k tvrdému vyrovnaniu sa s minulosťou. A u nás po komunizme? Načo?! Aký má zmysel rýpať sa v tom? Treba sa vraj dívať dopredu, nie nazad. Čo bolo, bolo…
Dvadsať rokov má naše druhé štátoprávne dieťa. Prvému píšeme v rodnom liste rok 1938. A tak kultúrne oslavujeme, spievame, tancujeme, pripíjame na zdravie, želáme šťastie a lásku a príjemnú budúcnosť si snívame do brieždenia.
Keď sa rozhodlo, že budeme všetci zodpovední, neuvedomujúc si všetky nástrahy výchovy a starosti o spokojný a šťastný nový život, nijaké otázky sa nekládli. Bola tu druhá šanca. Pôrod bol komplikovaný a ťažký, s následkami, ktoré si neuvedomujeme ani po dvadsiatich rokoch. Možno nechceme alebo nemáme čas. Musíme sa ponáhľať v ústrety rastu a svojmu osobnému blahu.
Otcom sa zrazu menoval len – on, ktorý priznal, že ho vtedy nechápal nikto a jeho tempu nestačil nik a nesiahal mu ani po členky. Statný, rázny , mohutný, keď bolo treba aj buchnúť do stola nebol problém. Zosobnený reprezentant národa, ktorý aj drevo za pár sekúnd porúbe a do kozuba zubami nahádže. A zuby ceriť, v tom vynikal. V spoločnosti a v medziľudskej komunikácii to často sledujeme i dnes. Čo sa za mladi naučíš, na starobu nájdeš. Kde sa to v nás berie?
Čo vymyslel a povedal, to platilo. A teda veľa pracoval a vymýšľal. Pre svoje dieťa chcel len to najlepšie. Aj psychiatri mu radili, aby poľavil.
Kultúrne a duchovne však aspoň trochu pookrial. Na otváranie diaľnice zavolal Klaudiu Schiffer a s Gérardom z francúzskych viníc asi preberal diétu. Lebo slovenská kultúrna obec toho času – všetci do jedného to vraj boli neprajníci. Smutné, no nenašla sa tu jediná osobnosť, ktorú by si pán otec národa vážil. A to je na zamyslenie.
Na kultúru nebol čas, v pláne boli dôležitejšie veci. Nemal záujem. Kultúra je niečo, čo potrebujeme k životu? Matkou-vychovávateľkou boli babky demokratky, ktoré otca vrúcne a oddane milovali a do výchovy sa mu nestarali. Život by za otca položili, na Pasienky ho bozkať chodili. Tam spolu kultúrne žili. Spievali, tancovali, ohovárali, nepriateľov hľadali, to ich vzájomne spájalo. Spoločnosti ako svojmu dieťaťu kultúrne vzorce ponúkali.
Aj nám napokon zaspieval: „S pánom bohom idem od vás… neublížil som žiadnemu z vás.“ Myslím, že ublížil. Kultúrne vzorce, ktoré sa vytvárali, boli zahanbujúce, no pre kultúrnu budúcnosť určujúce. Tam niekde sa stala chyba, ktorá je pre dvadsaťročné dieťa traumou.
Zabúdame. Výchova je preťažká vec. Genetika nás predurčí, výchova musí nastúpiť a pomôcť. Lenže tu sme sledovali drzosť, agresivitu, neúctu. Slušnosť, tolerancia, úcta voči druhým boli vytláčané.
Bumerang výchovy sa po dvadsiatich rokoch vracia. Prvý pôrod v roku 1938 sme stále nenašli odvahu pomenovať. Je vraj ešte priskoro ísť až na dreň. Možno už niekde tam sa formoval náš gén. Kultúrny aj duchovný, z dedov na otcov, na deti. Čierno-biele videnie nášho sveta. Ideš s nami, alebo proti nám. Kto nekradne, okráda vlastnú rodinu. Mysli len na seba.
Sme kultúrne vykradnutí. Najhoršie, že sme si celkom vzájomne ukradnutí aj v kultúre, kde ide mainstream v režime on (rozumej: si „IN“) a v nezávislej kultúre v režime off. Zahľaďme sa do zrkadla: Kde je naša kultúra po dvadsiatich rokoch? Na vlastnom malom piesočku sa lopatkami ohadzujeme a len tak po pleci uznanlivo potľapkávame, „akí sme svetoví“. Na vlastnom piesočku si staviame vlastné opevnené hradby. Hlavne, že som v pohode, nerieš čo sa ťa bezprostredne netýka. Lenže práve tak si väčšina z nás hovorila aj pred tým chladným novembrom…
-
Maroš Balážik
